
Sukta 1.7
Madhucchandas Vaiśvāmitra (traditional attribution for RV 1.1-1.11; RV 1.7 commonly placed under this seer in Anukramaṇī tradition)
Gāyatrī (dominant meter of RV 1.1–1.10; this verse conforms to the compact praise style typical of Gāyatrī)
ऋग्वेदस्य १.७ सूक्तं संक्षिप्तं गायत्रीछन्दः; अत्र गायकाः कवयश्च इन्द्रमेव स्तुत्यं मुख्यं मन्यन्ते, दीप्तैः स्तोमैः प्रेरितया च वाचा स तेषां बलं वर्धयति। सर्वदातारं वृषभमिन्द्रं प्रार्थयते—आहुतस्य सारं विस्तारेत्, उपासकानां जयाय रक्षायै वृद्धये च स्वामखण्डितं बलं तेषु अभिमुखं करोतु।
Mantra 1
इन्द्रमिद्गाथिनो बृहदिन्द्रमर्केभिरर्किणः । इन्द्रं वाणीरनूषत ॥
इन्द्रमेव गाथिनो नूनं ब्रुवते—बृहदिन्द्रम्; अर्केभिरर्किणो दीप्तैः स्तोत्रैः इन्द्रं वर्धयन्ति। वाणीः प्रेरिताः इन्द्रमेव अनूषत।
Mantra 2
इन्द्र इद्धर्योः सचा सम्मिश्ल आ वचोयुजा । इन्द्रो वज्री हिरण्ययः ॥
इन्द्र इद्धर्योः सचा आगच्छति—सन्निकृष्टसख्ये सम्मिश्लः—अस्माकं वाचोयुजा युक्तः; इन्द्रो वज्री हिरण्ययः।
Mantra 3
इन्द्रो दीर्घाय चक्षस आ सूर्यं रोहयद्दिवि । वि गोभिरद्रिमैरयत् ॥
इन्द्रो दीर्घाय चक्षसे दिवि सूर्यं आरोहयत्; गोभिर्दीप्तैः रश्मिभिः अवरोधकं अद्रिं व्यैरयत्—निगूढं ज्योतिः विमुमोच।
Mantra 4
इन्द्र वाजेषु नोऽव सहस्रप्रधनेषु च । उग्र उग्राभिरूतिभिः ॥
हे इन्द्र, वाजेषु नः अव, सहस्रप्रधनेषु च; उग्र, उग्राभिरूतिभिः अस्मान् रक्ष।
Mantra 5
इन्द्रं वयं महाधन इन्द्रमर्भे हवामहे । युजं वृत्रेषु वज्रिणम् ॥
वयं इन्द्रं महाधने हवामहे, इन्द्रम् अर्भे अपि हवामहे—वृत्रेषु युजं वज्रिणम्।
Mantra 6
स नो वृषन्नमुं चरुं सत्रादावन्नपा वृधि । अस्मभ्यमप्रतिष्कुतः ॥
हे वृषन्, सत्रादावन्, नः अमुं चरुं वृधि; अपा वृधि अस्मभ्यम्—अप्रतिष्कुतः।
Mantra 7
तुञ्जेतुञ्जे य उत्तरे स्तोमा इन्द्रस्य वज्रिणः । न विन्धे अस्य सुष्टुतिम् ॥
पुनः पुनर्ये उत्तरेषु स्तोमेषु वज्रिण इन्द्रस्य स्तुतिं तन्वते, तेऽस्य सुष्टुतिं न विन्दन्ति न च व्यभिचरन्ति; अपि तु तमो-निवारकस्य तस्य शक्तेः सम्यगर्चनमार्गं लभन्ते।
Mantra 8
वृषा यूथेव वंसगः कृष्टीरियर्त्योजसा । ईशानो अप्रतिष्कुतः ॥
स वृषेव बलवान् यूथेव च वंसगः, स्वेन ओजसा कृष्टीः सम्यगियर्ति; ईशानोऽप्रतिष्कुतः—न केनचिदपि प्रतिहन्यते नाभिभूयते।
Mantra 9
य एकश्चर्षणीनां वसूनामिरज्यति । इन्द्रः पञ्च क्षितीनाम् ॥
य एक एव चर्षणीनां वसूनाम् अधिराज्यति, स इन्द्रः पञ्च क्षितीनाम् एकः प्रभुः।
Mantra 10
इन्द्रं वो विश्वतस्परि हवामहे जनेभ्यः । अस्माकमस्तु केवलः ॥
इन्द्रं वः सर्वतः परितो हवामहे, जनानां साधारणाह्वानात् परम्। स अस्माकं केवलोऽस्तु—अखण्डशक्तिरूपः, अस्माकम् अन्तर्जयाय समग्रतया प्रवृत्तः।
The hymn opens by insisting that it is Indra—Indra the Vast—whom singers and hymn-makers affirm and praise with inspired speech.
Praise becomes functional: Indra is approached as the constant giver, and the worshippers ask him to enlarge the cherished offering-essence and protect it from loss.
A strong petition for irresistible aid—Indra as apratiṣkuta, the power none can repel—turning increase and victory toward the sacrificers.
It ends with a sweeping, all-sides invocation and a decisive request: may Indra be ‘ours alone’ (kevala), wholly committed to the worshippers’ cause.
indram id
asmabhyam apratiṣkutaḥ
asmākam astu kevalaḥ
It is a short hymn praising Indra as the vast, powerful deity strengthened by hymns, and it asks him to increase the offering and give decisive help and victory to the worshippers.
The repetition concentrates attention and devotion on a single deity, treating the name as a ritual focus that gathers speech, intention, and praise into one-pointed invocation.
It means “May Indra be wholly ours”—a request that his power and help be undivided and fully directed toward the worshippers’ welfare and success.
Answers come straight from the texts, with the shlokas they draw on. Ask in your own words.
A free sign-in with Google or Apple keeps your chat saved across web and the app.