(आलोक्य तौ तत्र परस्परं तत: समं च शूराौ च ससारथी तदा । भीमोड<ब्रवीद् याहि दःशासनाय दुःशासनो याहि वृकोदराय ।। सारथिसहित उन दोनों शूरवीरोंने जब वहाँ एक-दूसरेको एक साथ देखा तब भीमने अपने सारथिसे कहा--'दुःशासनकी ओर चलो” और दुःशासनने अपने सारथिसे कहा --भीमसेनकी ओर चलो'। तयोरथौ सारथिथभ्यां प्रचोदितौ सम॑ रणे तो सहसा समीयतु: । नानायुथौ चित्रपताकिनौ ध्वजौ दिवीव पूर्व बलशक्रयो रणे ।। सारथियोंद्वारा एक साथ हाँके गये उन दोनोंके रथ रणभूमिमें दोनोंके पास सहसा जा पहुँचे। वे दोनों ही रथ नाना प्रकारके आयुधोंसे सम्पन्न तथा विचित्र पताकाओं और ध्वजाओंसे सुशोभित थे। जैसे पूर्वकालमें स्वर्गके निमित्त होनेवाले युद्धमें बलासुर और इन्द्रके रथ थे, उसी प्रकार दुःशासन और भीमसेनके भी थे। भीम उवाच दिष्ट्यासि दुःशासन मेडउद्य दृष्ट: ऋणं प्रतीच्छे सहवृद्धिमूलम् । चिरोद्यतं यन्मया ते सभायां कृष्णाभिमर्शेन गृहाण मत्त: ।। भीमसेन बोले--दुःशासन! बड़े सौभाग्यकी बात है कि तू आज मुझे दिखायी दिया है। कौरव-सभामें द्रौपदीका स्पर्श करनेके कारण दीर्घकालसे जो तेरा ऋण मेरे ऊपर चढ़ गया है, उसे मैं आज ब्याज और मूलसहित चुकाना चाहता हूँ। तू मुझसे वह सब ग्रहण कर। संजय उवाच स एवमुक्तस्तु ततो महात्मा दुःशासनो वाक्यमुवाच वीर: । संजय कहते हैं--राजन! भीमसेनके ऐसा कहनेपर महामनस्वी वीर दुःशासनने इस प्रकार कहा। दुःशासन उवाच सर्व स्मरे नैव च विस्मरामि उदीर्यमाणं शृणु भीमसेन ।। स्मरामि चात्मप्रभवं चिराय यज्जातुषे वेश्मनि रात्र्यहानि । विश्वासहीना मृगयां चरन्तो वसन्ति सर्वत्र निराकृतास्तु ।। दुःशासन बोला--भीमसेन! मुझे सब कुछ याद है। मैं भूलता नहीं हूँ। तुम मेरी कही हुई बात सुनो। मैं अपनी की हुई सारी बातोंको चिरकालसे याद रखता हूँ। पहले तुमलोग लाक्षागृहमें रात-दिन सशंक होकर निवास करते थे। फिर वहाँसे निकाले जाकर वनमें सर्वत्र शिकार खेलते हुए रहने लगे। महाभये रात्र्यहनी स्मरन्त- स्तथोपभोगाच्च सुखाच्च हीना: । वनेष्वटन्तो गिरिगद्वराणि पाञ्चालराजस्य पुरं प्रविष्टा: ।। मायां यूयं कामपि सम्प्रविष्टा यतो वृतः कृष्णया फाल्गुनो व: । रात-दिन महान् भयमें डूबे रहकर तुम चिन्तामें पड़े रहते और सुख एवं उपभोगसे वंचित हो जंगलों तथा पर्वतकी कन्दराओंमें घूमते थे। इसी अवस्थामें तुम सब लोग एक दिन पांचालराजके नगरमें जा घुसे। वहाँ तुम लोगोंने किसी मायामें प्रविष्ट होकर अपने स्वरूपको छिपा लिया था; इसलिये द्रौपदीने तुमलोगोंमेंसे अर्जुनका वरण कर लिया। सम्भूय पापैस्तदनार्यवृत्तं कृतं तदा मातृकृतानुरूपम् ।। एको वृत: पड्चभि: साभिपन्ना हालज्जमानैश्न परस्परस्य । स्मरे सभायां सुबलात्मजेन दासीकृता: स्थ सह कृष्णया च ।।) परंतु तुम सब पापियोंने मिलकर उसके साथ वह नीचोंका-सा बर्ताव किया, जो तुम्हारी माताकी करनीके अनुरूप था। द्रौपदीने तो एकहीका वरण किया, परंतु तुम पाँचोंने उसे अपनी पत्नी बनाया और इस कार्यमें तुम्हें एक-दूसरेसे तनिक भी लज्जा नहीं हुई। मुझे यह भी याद है कि कौरवसभामें शकुनिने द्रौपदीसहित तुम सब लोगोंको दास बना लिया था। संजय उवाच (इत्येवमुक्तस्तु तवात्मजेन पाण्डो: सुतः कोपवशं जगाम ।) तवात्मजस्याथ वृकोदरस्त्वरन् धनु:क्षुरा भ्यां ध्वजमेव चाच्छिनत् । ललाटमप्यस्य बिभेद पत्रिणा शिरश्न कायात् प्रजहार सारथे:,संजय कहते हैं--राजन्! आपके पुत्रके ऐसा कहनेपर पाण्डुकुमार भीमसेन क्रोधके वशीभूत हो गये। वृकोदरने बड़ी उतावलीके साथ दो क्षुरोंके द्वारा आपके पुत्र दुःशासनके धनुष और ध्वजको काट दिया, एक बाणसे उसके ललाटमें घाव कर दिया और दूसरेसे उसके सारथिका मस्तक भी धड़से अलग कर दिया
sañjaya uvāca |
ālokya tau tatra parasparaṃ tataḥ samaṃ ca śūrāv ca sa-sārathī tadā |
bhīmo ’bravīd yāhi duḥśāsanāya duḥśāsano yāhi vṛkodarāya ||
tayor rathau sārathibhyāṃ pracoditau samaṃ raṇe tau sahasā samīyatuḥ |
nānāyudhāu citra-patākinau dhvajau divīva pūrvaṃ bala-śakrayo raṇe ||
bhīma uvāca |
diṣṭyāsi duḥśāsana me ’dya dṛṣṭaḥ ṛṇaṃ pratīcche saha-vṛddhi-mūlam |
cirodhyataṃ yan mayā te sabhāyāṃ kṛṣṇābhimarśena gṛhāṇa mattaḥ ||
sañjaya uvāca |
sa evam uktaḥ sa tato mahātmā duḥśāsano vākyam uvāca vīraḥ ||
duḥśāsana uvāca |
sarvaṃ smare naiva ca vismarāmi udīryamāṇaṃ śṛṇu bhīmasena |
smarāmi cātma-prabhavaṃ cirāya yaj jātūṣe veśmani rātry-ahāni |
viśvāsa-hīnā mṛgayāṃ caranto vasanti sarvatra nirākṛtās tu |
mahābhaye rātry-ahanī smarantaḥ tathopabhogāc ca sukhāc ca hīnāḥ |
vaneṣv aṭanto giri-gahvarāṇi pāñcāla-rājasya puraṃ praviṣṭāḥ |
māyāṃ yūyaṃ kām api sampraviṣṭā yato vṛtaḥ kṛṣṇayā phālguno vaḥ |
sambhūya pāpais tad anārya-vṛttaṃ kṛtaṃ tadā mātṛ-kṛtānurūpam |
eko vṛtaḥ pañcabhiḥ sābhipannā hriyamāṇaiś ca parasparasya |
smare sabhāyāṃ subalātmajena dāsīkṛtāḥ stha saha kṛṣṇayā ca ||
sañjaya uvāca |
ity evam uktaḥ tu tava ātmajena pāṇḍoḥ sutaḥ kopavaśaṃ jagāma |
tava ātmajasya atha vṛkodaras tvaran dhanuḥ kṣurābhyāṃ dhvajam eva cācchinat |
lalāṭam apy asya bibheda patriṇā śiraś ca kāyāt prajahāra sāratheḥ ||
Sanjaya said: Seeing each other there at the same moment, both heroes with their charioteers, Bhima told his driver, “Drive toward Duhshasana,” and Duhshasana told his, “Drive toward Vrikodara (Bhima).” Urged on together by their charioteers, the two chariots rushed into close range on the battlefield. Both were armed with many kinds of weapons and adorned with striking banners and standards—like the chariots of the demon Bala and Indra in the ancient war for heaven. Bhima said: “Fortune indeed—Duhshasana—you have come into my sight today. Accept your debt from me, with principal and interest: the long-held payment I owe you for laying hands on Krishna (Draupadi) in the assembly. Take it from me now.” Sanjaya said: Thus addressed, the valiant Duhshasana replied. Duhshasana said: “I remember everything; I do not forget. Hear me, Bhimasena. I remember for long what arose from your own deeds: the nights and days in the house of lac, living without trust; then, cast out, dwelling everywhere, roaming in the hunt. In great fear day and night, deprived of comfort and enjoyment, wandering forests and mountain caves, you entered the city of the king of Panchala. You entered some disguise, and therefore Krishna chose Phalguna (Arjuna) among you. Then, joining together in sin, you committed that ignoble conduct, fitting to what your mother had done: one was chosen, yet the five of you took her as wife, without shame before one another. I also remember that in the assembly, the son of Subala (Shakuni) made you slaves, along with Krishna.” Sanjaya said: When your son spoke thus, Bhima, son of Pandu, was seized by wrath. Hastening, Vrikodara cut down your son’s bow and his standard with two razor-headed arrows; he pierced his forehead with a shaft, and with another he struck off the charioteer’s head from his body. Ethical context: The passage frames the duel as a collision of remembered wrongs. Bhima invokes retributive justice for Draupadi’s humiliation; Duhshasana counters by weaponizing past suffering and moral accusation (polyandry, disguise, gambling enslavement) to justify contempt. The narrative shows how grievance and shame escalate into immediate violence, illustrating the Mahabharata’s recurring warning: when dharma is argued as vengeance, speech becomes a weapon that accelerates slaughter.
संजय उवाच