नमो<स्त्वृषिभ्य: परमं परेषां देवेषु देवं वरदं वराणाम् सहस्रशीर्षाय नम: शिवाय सहस्ननामाय जनार्दनाय
bhīṣma uvāca |
namo 'stv ṛṣibhyaḥ paramaṃ pareṣāṃ deveṣu devaṃ varadaṃ varāṇām |
sahasraśīrṣāya namaḥ śivāya sahasranāmāya janārdanāya ||
vṛṣākapiś ca śambhuś ca havano 'theśvaras tathā |
ekādaśaite prathitā rudrās tribhuvaneśvarāḥ ||
ajai kapād ahirbudhnyaḥ pinākī aparājitaḥ |
ṛtaḥ pitṛrūpas tryambako maheśvaro vṛṣākapiḥ śambhur havana īśvaraḥ ||
ขอนอบน้อมแด่เหล่าฤๅษี ผู้สูงสุดในหมู่ผู้ประเสริฐ ข้าขอนอบน้อมแด่เทวะเหนือเทวะ ผู้ประทานพร ผู้เลิศในหมู่ผู้เลิศ—แด่พระศิวะผู้มีเศียรพัน และแด่พระผู้ทรงพระนามพันประการ คือชนารทนะ. วฤษภากปิ ศัมภุ ฮวะนะ และอีศวร—เหล่านี้เลื่องชื่อว่าเป็นรุทระทั้งสิบเอ็ด ผู้เป็นเจ้าแห่งสามโลก
भीष्म उवाच
The verse teaches reverential devotion through divine praise: recognizing the supreme lordship and many epithets/forms of Rudra-Śiva (the eleven Rudras), and honoring the seers as transmitters of sacred knowledge.
In Anuśāsana Parva, Bhīṣma instructs Yudhiṣṭhira on dharma and religious duties; here he offers a hymn-like salutation, naming and affirming the famed eleven Rudras as rulers of the three worlds.