विष्णुरुवाच । पूज्या यत्पुत्रतां यान्ति न कदाचिच्छ्रुतं मया । शुभे ददामि पुत्रांस्ते देवतुल्यपराक्रमान् । रूपवन्तो गुणोपेतान्यज्विनश्च बहुश्रुतान्
viṣṇuruvāca | pūjyā yatputratāṃ yānti na kadācicchrutaṃ mayā | śubhe dadāmi putrāṃste devatulyaparākramān | rūpavanto guṇopetānyajvinaśca bahuśrutān
విష్ణువు పలికెను—హే పూజ్యురాలా, పూజనీయ దేవులు పుత్రత్వాన్ని పొందుతారని నేను ఎప్పుడూ వినలేదు. అయినా హే శుభే, దేవతుల్య పరాక్రమముగల, రూపవంతులైన, గుణసంపన్నులైన, యజ్ఞనిష్ఠులైన, బహుశ్రుతులైన కుమారులను నీకు ప్రసాదించుచున్నాను.
Viṣṇu
Divine grace answers devotion by granting dharmic progeny—virtuous, learned, and devoted to sacred duties.
The verse is narrative; the larger context remains within the Revā Khaṇḍa’s sacred geography.
Yajña-oriented dharma is praised indirectly through the quality “yajvinaḥ” (performers of sacrifice).