मधुकैटभवधोपाख्यानम्
The Account of the Slaying of Madhu and Kaiṭabha
धिगस्तु तस्य तद् भुक्ते कृपणस्य दुरात्मन: । दूसरेके सामने दीनता न दिखाकर अपने घरमें फल और शाक खाकर रहना अच्छा है। परंतु दूसरेके घरमें सदा तिरस्कार सहकर मीठे पकवान खाना भी अच्छा नहीं है; अतः दूसरेके आश्रित रहकर जीवन-निर्वाह करनेके सम्बन्धमें साधु पुरुषोंका सदासे ही विरोध रहा है। जो पराया अन्न खाना चाहता है, वह कुत्तेकी भाँति खून चाटता है। उस दुरात्मा और कृपणके वैसे भोजनको धिक्कार है
dhig astu tasya tad bhukte kṛpaṇasya durātmanaḥ |
ബക പറഞ്ഞു—“കൃപണനും ദുഷ്ടചിത്തനും ഭുജിക്കുന്ന ആ ആഹാരത്തിന് ധിക്കാരം.” മറ്റൊരാളുടെ വീട്ടിൽ നിത്യമായ അപമാനം സഹിച്ച് മധുരപക്വാന്നം കഴിക്കുന്നത് ശോഭനമല്ല; സ്വന്തം വീട്ടിൽ ഫലവും ശാകവും കഴിച്ച് കഴിയുന്നതാണ് ശ്രേയസ്. പരാന്നാശ്രയമായി ജീവിക്കുന്നതിനെ സദാചാരികൾ പണ്ടുമുതൽ നിന്ദിച്ചിട്ടുണ്ട്; പരന്റെ അന്നം മോഹിക്കുന്നവൻ നായപോലെ രക്തം നക്കുന്നതുപോലെ. അത്തരം ദുരാത്മ കൃപണന്റെ ആ ഭോജനത്തിന് ധിക്കാരം.
बक उवाच
The verse censures food and livelihood obtained in a morally degrading way—especially through servile dependence and loss of self-respect. It elevates self-earned simplicity over comfort purchased by humiliation.
Bakā is speaking in a didactic, admonitory tone, condemning the ‘meal’ associated with a miserly, wicked person—framing a broader ethical critique of living off others’ resources and accepting contempt for material gain.