अध्याय १२८: शिव–उमा संवादः — तिलोत्तमा, श्मशान-मेध्यता, तथा चातुर्वर्ण्य-धर्मः
Chapter 128: Śiva–Umā Dialogue—Tilottamā, the Ritual Valence of the Śmaśāna, and the Fourfold Duty-Code
(सुदुर्विनीत: पुत्रो वा जामाता वा प्रमार्जक: । दारा वा प्रतिकूलास्ते तेनासि हरिण: कृश: ।।
sudurvinītaḥ putro vā jāmātā vā pramārjakaḥ | dārā vā pratikūlāste tenāsi hariṇaḥ kṛśaḥ ||
bhrātaro'tīva viṣamāḥ pitā vā kṣutkṣato mṛtaḥ | mātā jyeṣṭho gururvāpi tenāsi hariṇaḥ kṛśaḥ ||
brāhmaṇo vā hato gaurvā brahmasvaṃ vā hṛtaṃ purā | devasvaṃ vādhikaṃ kāle tenāsi hariṇaḥ kṛśaḥ ||
hṛtadāro'tha vṛddho vā loke dviṣṭo'tha vā naraiḥ | avijñānena vā vṛddhastenāsi hariṇaḥ kṛśaḥ ||
vārthakārthaṃ dhana dṛṣṭvā svāṃ śrīrvāpi paraiḥ hṛtā | vṛttirvā durjanāpekṣā tenāsi hariṇaḥ kṛśaḥ ||
iṣṭabhāryasya te nūnaṃ prātiveśyo mahādhanaḥ | yuvā sulalitaḥ kāmī tenāsi hariṇaḥ kṛśaḥ ||
ພຣະພຣາຫມັນກ່າວວ່າ: «ບາງທີລູກຊາຍຂອງເຈົ້າອາດຈະບໍ່ມີວິໄນ, ຫຼືລູກເຂີຍຂອງເຈົ້າເປັນຄົນ ‘ກວາດລ້າງ’ ທີ່ກວາດເອົາຊັບສິນໃນເຮືອນໄປໝົດ; ຫຼືເມຍຂອງເຈົ້າມີນິໄສຂັດຄ້ານ—ດັ່ງນັ້ນເຈົ້າຈຶ່ງຜອມລົງ ແລະ ໜ້າຈາງ. ຫຼືບາງທີພີ່ນ້ອງຂອງເຈົ້າຄົດຄ້ຽວຢ່າງຫນັກ; ຫຼືພໍ່ຂອງເຈົ້າຕາຍໄປເພາະຖືກຄວາມຫິວໂຫຍທຳລາຍ; ຫຼືແມ່, ພີ່ໃຫຍ່, ຫຼືອາຈານຂອງເຈົ້າກໍພິນາດໄປດັ່ງນັ້ນ—ດັ່ງນັ້ນເຈົ້າຈຶ່ງຜອມ ແລະ ໜ້າຈາງ. ຫຼືບາງທີເຈົ້າເຄີຍຂ້າພຣາຫມັນ ຫຼື ງົວ; ຫຼືເຄີຍລັກຊັບຂອງພຣາຫມັນ; ຫຼືໃນບາງເວລາເຄີຍເອົາຊັບຂອງເທວະດາເກີນຄວນ—ດັ່ງນັ້ນເຈົ້າຈຶ່ງຜອມ ແລະ ໜ້າຈາງ. ຫຼືບາງທີເມຍຂອງເຈົ້າຖືກລັກພາ; ຫຼືເຈົ້າແກ່ຊະລາ; ຫຼືຜູ້ຄົນໃນໂລກເລີ່ມຊັງເຈົ້າ; ຫຼືເຈົ້າ ‘ເຕີບໃຫຍ່’ ດ້ວຍອະວິຊາ—ດັ່ງນັ້ນເຈົ້າຈຶ່ງຜອມ ແລະ ໜ້າຈາງ. ຫຼືເຫັນວ່າເຈົ້າສະສົມຊັບໄວ້ເພື່ອວັຍແກ່, ຄົນອື່ນຈຶ່ງຍຶດເອົາຄວາມຮຸ່ງເຮືອງຂອງເຈົ້າ; ຫຼືເພື່ອດຳລົງຊີວິດ ເຈົ້າຈຳຕ້ອງພຶ່ງພາຄົນຊົ່ວ—ດັ່ງນັ້ນເຈົ້າຈຶ່ງຜອມ ແລະ ໜ້າຈາງ. ຫຼືແນ່ນອນ ເພາະເຈົ້າມີເມຍທີ່ຮັກຍິ່ງ, ຢູ່ໃກ້ເຈົ້າມີເພື່ອນບ້ານຜູ້ມັ່ງຄັ່ງຫຼາຍ—ໜຸ່ມ, ງາມ, ແລະຫຼົງໃນກາມ—ດັ່ງນັ້ນເຈົ້າຈຶ່ງຜອມ ແລະ ໜ້າຈາງ»។
ब्राह्मण उवाच
The passage probes the moral and social causes behind a person’s visible decline: domestic disorder, dependence on the wicked, social hatred, and especially grave transgressions like harming a Brahmin or cow or stealing sacred property. It implies that inner ethical failure and unresolved wrongdoing manifest outwardly as anxiety, loss of vitality, and misfortune.
A Brahmin addresses a man who appears emaciated and pale, offering a series of possible explanations—ranging from family troubles and bereavement to theft, abduction, old age, social enmity, and serious sins. The repeated refrain ‘therefore you are thin and pale’ functions as a diagnostic, pressing the listener toward self-examination and confession of the true cause.