देवैर्विष्णोः शरणागमनम्—शिवलिङ्गस्थापनं, शिवसहस्रनामस्तवः, सुदर्शनचक्रप्रदानं च
पस्पर्श च ददौ तस्मै श्रद्धां शीतांशुभूषणः प्राह चैवं महादेवः परमात्मानमच्युतम्
pasparśa ca dadau tasmai śraddhāṃ śītāṃśubhūṣaṇaḥ prāha caivaṃ mahādevaḥ paramātmānamacyutam
Alors Śītāṃśu-bhūṣaṇa (Śiva, paré de la lune) le toucha et lui conféra une śraddhā inébranlable, l’élan de foi fidèle. Puis Mahādeva parla ainsi à Acyuta, le Soi suprême—accordant la certitude intérieure par laquelle le paśu (l’âme liée) se tourne vers le Pati (le Seigneur).
Suta (narrating an internal dialogue where Shiva addresses Acyuta/Vishnu)