प्रजानाथ! उसने कवच, धनुष, बाण और खड्ग धारण कर रखे थे। वह श्रीकृष्ण और पाण्डुपुत्र धनंजयको प्रणाम करके उस समय भगवान् श्रीकृष्णसे बोला--'प्रभो! यह मैं सेवामें उपस्थित हूँ। मुझे आज्ञा दीजिये, क्या करूँ?” ।। ततस्तं मेघसंकाशं दीप्तास्यं दीप्तकुण्डलम् | अभ्यभाषत हैडिम्बिं दाशार्ह: प्रहसन्निव,तदनन्तर प्रज्वलित मुख और प्रकाशित कुण्डलोंवाले मेघके समान काले हिडिम्बाकुमार घटोत्कचसे भगवान् श्रीकृष्णने हँसते हुए-से कहा
prajānātha! sa kavacaṃ dhanuḥ bāṇān khaḍgaṃ ca dhārayāmāsa. sa śrīkṛṣṇaṃ pāṇḍuputraṃ dhanañjayaṃ ca praṇamya tadā bhagavantaṃ śrīkṛṣṇam abravīt— “prabho! ahaṃ sevāyām upasthitaḥ. ājñāpaya, kiṃ karomi?” || tataḥ taṃ meghasaṅkāśaṃ dīptāsyaṃ dīptakuṇḍalam | abhyabhāṣata haiḍimbiṃ dāśārhaḥ prahasann iva ||
O lord of creatures! Armed with his cuirass, bow, arrows, and sword, he bowed to Śrī Kṛṣṇa and to Dhanañjaya (Arjuna), the son of Pāṇḍu. Then he addressed Bhagavān Śrī Kṛṣṇa: “Master, I stand ready in service. Command me—what shall I do today?” Thereupon Dāśārha (Kṛṣṇa), as though smiling, spoke to the Haiḍimba (Ghaṭotkaca), dark as a rain-cloud, with a blazing face and shining earrings.
श्रीवायुदेव उवाच