मारीचवधः — The Slaying of Maricha
Golden Deer Deception
तं स्म पश्यति रूपेण द्योतमानमिवाग्रतः।।।।अवेक्ष्यावेक्ष्य धावन्तं धनुष्पाणिर्महावने।अतिवृत्तमिषोः पाताल्लोभयानं कदाचन।।।।शङ्कितन्तु समुद्भ्रान्तमुत्पतन्तमिवाम्बरे।दृश्यमानमदृश्यं च वनोद्देशेषु केषुचित्।।।।छिन्नाभ्रैरिव संवीतं शारदं चन्द्रमण्डलम्।
taṃ sma paśyati rūpeṇa dyotamānam ivāgrataḥ |
avekṣyāvekṣya dhāvantaṃ dhanuṣpāṇir mahāvane |
ativṛttam iṣoḥ pātāl lobhayānaṃ kadācana ||
śaṅkitaṃ tu samudbhrāntam utpatantam ivāmbare |
dṛśyamānam adṛśyaṃ ca vanoddeśeṣu keṣucit ||
chinnābhrair iva saṃvītaṃ śāradaṃ candramaṇḍalam ||
کمان ہاتھ میں لیے رام اس وسیع جنگل میں بار بار اس روشن صورت کو اپنے آگے دیکھتے رہے۔ وہ دوڑتے ہوئے اسے دیکھتے اور پھر دیکھتے—کبھی تیر کی پہنچ سے آگے نکل جاتا، کبھی لالچ دے کر آگے کھینچ لے جاتا۔ گھبراہٹ اور حیرانی میں وہ گویا آسمان کو اچھلتا ہو؛ جنگل کے بعض حصوں میں دکھائی دیتا اور پھر غائب ہو جاتا۔ وہ خزاں کے چاند کے مانند تھا جو بکھرے بادلوں سے کبھی ڈھک جاتا اور کبھی نمایاں ہو جاتا۔
After killing the demon in the figure of a deer and hearing his voice, Rama was overtaken by intense fear born of despair.
The imagery teaches discernment (viveka): what dazzles the senses can be unstable and misleading. Dharma requires steady judgment, not being pulled by mere appearances.
Rāma continues the chase; the deer repeatedly appears and disappears, deliberately keeping him at a distance.
Rāma’s perseverance, alongside the cautionary theme that even perseverance must be guided by discrimination.