देवपितृपूजादानार्थं स्वस्तिवाचनमन्तःपुरं महानसम् दूतप्रावर्तिमं कोष्ठागारमायुधागारम् पण्यगृहं कुप्यगृहं कर्मान्तो विष्टिः पत्त्यश्वरथद्विपपरिग्रहो गोमण्डलम् पशुमृगपक्षिव्यालवाटाः काष्ठतृणवाटाश्चेति व्ययशरीरम् ॥ कZ_०२.६.११ ॥
devapitṛpūjādānārthaṃ svastivācanamantaḥpuraṃ mahānasam dūtaprāvartimaṃ koṣṭhāgāramāyudhāgāram paṇyagṛhaṃ kupyagṛhaṃ karmānto viṣṭiḥ pattyaśvarathadvipaparigraho gomaṇḍalam paśumṛgapakṣivyālavāṭāḥ kāṣṭhatṛṇavāṭāśceti vyayaśarīram
‘กายแห่งรายจ่าย’ ประกอบด้วยรายจ่ายเพื่อ: บูชาเทพและบรรพชนและการให้ทาน; การสวดถ้อยคำมงคล (svastivācana); เขตพระราชฐานชั้นใน; โรงครัวหลวง; ภารกิจทูตและงานสาร/คูเรียร์; ยุ้งฉาง/คลังสินค้า; คลังอาวุธ; คลังสินค้าโภคภัณฑ์; คลังของใช้คงทน; โรงงาน/เวิร์กช็อปของรัฐ; แรงงานเกณฑ์/แรงงานบังคับ (corvée); การเลี้ยงดูทหารราบ ม้า รถศึก และช้าง; หน่วยเลี้ยงโค; คอก/กรงสำหรับปศุสัตว์ สัตว์ล่า นก และสัตว์ดุร้าย; และคลังไม้กับหญ้า/อาหารสัตว์.
They function as legitimacy and social-stability spending—publicly visible acts that reinforce authority, cohesion, and compliance.
It frames the state as a production-and-logistics system: procurement, storage, manufacturing, and distribution are core budgetary commitments.