Adhyāya 174: Karma as an inescapable companion (कर्मानुगमन-उपदेश)
भारत! यह सारा प्रसड़ पूर्वकालमें मुझसे महर्षि नारदने कहा था। भरतश्रेष्ठ) इस महान् आख्यानको याद करके मैंने तुम्हारे समक्ष सब यथार्थरूपसे कहा है ।। कुत:ः कृतघ्नस्य यश: कुतः स्थान कुतः सुखम् | अश्रद्धेय: कृतघ्नो हि कृतघ्ने नास्ति निष्कृति:
bhārata! idaṁ sarvaṁ prasādaḥ pūrvakāle mayā maharṣiṇā nāradena uktaḥ. bharataśreṣṭha! imaṁ mahān ākhyānaṁ smṛtvā mayā tava samakṣaṁ sarvaṁ yathārtharūpeṇa uktam. kutaḥ kṛtaghnasya yaśaḥ? kutaḥ sthānam? kutaḥ sukham? aśraddheyaḥ kṛtaghno hi; kṛtaghne nāsti niṣkṛtiḥ.
ఓ భారతా, ఇవన్నీ పూర్వకాలంలో మహర్షి నారదుడు నాకు చెప్పెను. ఓ భరతశ్రేష్ఠా, ఆ మహత్తర ఆఖ్యానమును స్మరించి నేను నీ సమక్షంలో సమస్తమును యథార్థంగా వివరించితిని. కృతఘ్నునికి యశస్సు ఎక్కడ? స్థానం, గౌరవం ఎక్కడ? సుఖం ఎక్కడ? కృతఘ్నుడు విశ్వసనీయుడు కాడు; కృతఘ్నునికి నిష్కృతి (ప్రాయశ్చిత్తం) లేదు.
भीष्म उवाच
Bhīṣma teaches that ingratitude destroys a person’s moral credibility: an ungrateful person cannot attain true fame, honorable standing, or happiness, and is considered untrustworthy; the fault is portrayed as so grave that no atonement is available.
Bhīṣma tells Yudhiṣṭhira that he is faithfully repeating an earlier instruction he received from the sage Nārada. After invoking that authoritative source, he delivers a pointed ethical maxim condemning kṛtaghnatā (ingratitude).