
आरम्भमङ्गलम् (Ārambhamaṅgalam)
Invocatory Introduction
अस्य पुराणस्य आरम्भे मङ्गलाचरणं क्रियते। नारायणं, वाग्देवीं सरस्वतीं, तथा वेदव्यासं गुरुम् नमस्कृत्य, श्रोतॄणां कल्याणार्थं ग्रन्थस्य निर्विघ्नसमाप्त्यर्थं च देवताः प्रार्थ्यन्ते।
Verse 1
यद्योगिभिर्भवभयार्तिविनाशयोग्यम् आसाद्य वन्दितमतीव विवक्तचित्तैः । तद्वः पुनातु हरिपादसरोजयुग्मम् अविर्भवत्क्रमविलङ्घितभूर्भुवः स्वः ॥
हरिपादपद्मयुगलं युष्मान् पुनातु—यत् संसारभयजन्यदुःखविनाशक्षमं योगिनो गाढसमाहितधियः विवेकिनोऽवाप्य पूजयन्ति; यच्च प्रादुर्भावकाले भूर्-भुवः-स्वर्लोकान् पदक्रमेणातिक्रामति।
Verse 2
पायात् स वः सकलकल्मषभेददक्षः क्षीरोदकुक्षिफणिभोगनिविष्टमूर्तिः । श्वासावधूतसलिलोत्कणिकाकरालः सिन्धुः प्रनृत्यमिव यस्य करोति सङ्गात् ॥
स पातु वः—यः सर्वपापविदारणकुशलः क्षीराब्धिगर्भभूतसमुद्रमध्ये फणिशय्यायां शयितोऽस्ति; यस्य श्वासप्रसरात् बिन्दुविक्षेपैः सागरः भीषणो भवति, यस्य संस्पर्शमात्रेणैव सागर इव नृत्यति।
Verse 3
नारायणं समस्कृत्य नरं चैव नरोत्तमम् । देवीं सरस्वतीं व्यासं ततो जयमुदीरयेत् ॥
नारायणं नमस्कृत्य नरं चैव नरोत्तमम्। देवीं सरस्वतीं व्यासं ततो जयमुदीरयेत्॥
Rather than posing a narrative question, this adhyāya establishes the ethical and soteriological premise: Purāṇic discourse is framed as a purifier of kalmaṣa (moral impurity) and a support for yogic clarity that overcomes bhava-bhaya (existential fear).
It does not yet enter Manvantara chronology; it prepares the reader for later analytical sections by sanctifying the text and grounding authority in the Nārāyaṇa–Vyāsa transmission line.
Direct Devi Māhātmya content is not present here; the only Shākta-adjacent element is the conventional invocation of Devī Sarasvatī as the presiding deity of speech and learning, authorizing the forthcoming discourse.