Vasiṣṭhasya śokaḥ, Vipāśā–Śatadrū-nāmākaraṇam, Kalmāṣapādasya bhaya-prasaṅgaḥ (Ādi Parva 167)
प्रतिकर्तु नृपश्रेष्ठी यतमानो5डपि भारत । अभित: सो5थ कल्माषीं गड्कूले परिभ्रमन्
pratikartuṁ nṛpaśreṣṭhī yatamāno ’pi bhārata | abhitaḥ so ’tha kalmāṣī gaṅgākūle paribhraman janamejaya |
प्रतिकर्तुं नृपश्रेष्ठो यतमानोऽपि भारत । नाशकद् राजशक्त्या तान् जेतुं तेषां प्रभावतः ॥ अथ कल्माषपादोऽसौ गङ्गायमुनयोस्तटे । अभितः परिभ्रमन् राजन् जनमेजय समन्ततः ॥ ब्राह्मणानां पुण्यवस्तिं प्राप्य तत्र महीपतिः । न ददर्श द्विजं कञ्चिद् अव्रतं वा अविद्यया ॥ यः सम्यग् ब्रह्मचर्येण वेदान् वेदाङ्गसंयुतान् । नाधीतवान् स धर्मात्मा तत्र नासीत् कथञ्चन ॥
ब्राह्मण उवाच
Royal power and retaliation have limits; disciplined conduct (brahmacarya), learning (Veda and Vedāṅgas), and character create a form of authority that cannot be easily subdued by force. The verse highlights reverence for spiritual discipline and the ethical superiority of self-restraint over aggression.
A king called Kalmāṣapāda, unable to find a way to defeat his opponents through kṣatriya strength, wanders along the Gaṅgā and arrives at a sacred brāhmaṇa settlement, where he observes the brāhmaṇas’ strict brahmacarya and complete Vedic training.