
Chandaḥ-sāra (छन्दःसारः) — Essence of Metres (Prosody), Chapter 329
अग्निर्देवः छन्दःसारे पादं छन्दसां मूलाङ्गं निरूपयति, तथा आपदपूरणस्य पवित्रवर्गीकरणेन विधानं दर्शयति। गायत्र्यां वसवः, जगत्यां आदित्याः, विराजि दिग्देवताः इति मात्रानिवेशानां देवतासम्बन्धान् निर्दिश्य, एकपादादिचतुष्पादपर्यन्तं छन्दोभेदान्, त्रिपादविशेषान्, सप्ताक्षरपादादिविविधाक्षरसंख्यां च व्याचष्टे। निवृत्-नागी-वाराही, उष्णिक्-परोष्णिक्-अनुष्टुभ्, महावृहती, पङ्क्त्यन्तर्गतभण्डिलादीनि नामछन्दांसि उपछन्दांसि च परिगणयति; वृहत्याः पूर्व-मध्य-ऊर्ध्वविन्यासान्, दिग्भिः सम्बद्धान् ‘नवका’निवेशांश्च उपदिशति। छन्दांसि देवताभिः, षड्जादिस्वरैः, वर्णैः, गोत्रसंज्ञाभिश्च संयोज्य छन्दःशास्त्रं ब्रह्माण्डधर्मसमन्वितं करोति। अवराट्-अधिकाक्षरदोषलक्षणानि, तथा पाद-देवताक्रमपाठेन संशयनिर्णयविधिं च ददाति।
No shlokas available for this adhyaya yet.
It emphasizes metre-identification and correction: the pāda as the core unit, rules for completing deficient pādas (āpada-pūraṇa), and diagnostic categories for deficiency/excess (avarāṭ/adhika), alongside structured classifications of major metres (Gāyatrī, Uṣṇik, Anuṣṭubh, Triṣṭubh, Jagatī, Vṛhatī).
By sacralizing measurement: metres are linked to deities, directions, notes, and qualities, so correct prosody becomes a disciplined alignment with ṛta/dharma—training attention, speech, and ritual-literary precision as supports for devotion and inner order.