इस समय मैं जो कुछ करना चाहता हूँ, उसीको पूर्ण करनेके उद्देश्यसे उतावला हो रहा हूँ। इतनी उतावलीमें रहते हुए मुझे नींद कहाँ और सुख कहाँ? ।।
kṛpa uvāca | idānīṃ yad ahaṃ kartum icchāmi tad eva paripūrṇīkartuṃ kṛte utkaṇṭhito bhavāmi | etādṛśyāṃ utkaṇṭhāyāṃ mama nidrā kutaḥ sukhaṃ ca kutaḥ || na sa jātaḥ pumān loke kaścin na sa bhaviṣyati | yo me vyāvartayed etāṃ vadhe teṣāṃ kṛtāṃ matim ||
ယခုအခါ ငါသည် ငါလုပ်လိုသောအရာကို ပြီးမြောက်စေရန် အရေးတကြီး လှုံ့ဆော်ခံနေရသည်။ ထိုသို့ မငြိမ်မသက် အလျင်အမြန်ဖြစ်နေစဉ် ငါ့အတွက် အိပ်စက်ခြင်း ဘယ်မှာရှိမည်နည်း၊ သက်သာခြင်း ဘယ်မှာရှိမည်နည်း။ ဤလောက၌ ငါ့ကို ထိုသူတို့ကို သတ်ရန် ခိုင်မာစွာ ချမှတ်ထားသော ဆုံးဖြတ်ချက်မှ ပြန်လှန်စေမည့် ယောက်ျားတစ်ယောက်မျှ မမွေးဖူးသကဲ့သို့ မမွေးလာလည်း မရှိတော့ပေ။
कृप उवाच
The verse highlights how overpowering anger and fixation can eclipse basic human goods like sleep and peace, and how a hardened resolve toward violence becomes resistant to counsel—an ethical warning about the momentum of vengeance in war.
In the Sauptika episode, Kṛpa speaks amid the night-time aftermath of the great war, expressing intense urgency and declaring that no one can dissuade him from his decision to kill the Pañcālas.