अध्यायाची सुरुवात हरिच्या भुजा व कमलचरणांच्या मंगलवंदनेने होऊन वैष्णव संरक्षण व कृपा यांचा आधार घालते. राजा मांधाता वसिष्ठांना विचारतो—पापरूपी भयंकर इंधन जाळणारी ‘अग्नी’ कोणती, अज्ञानाने केलेली ‘कोरडी’ पापे व जाणूनबुजून केलेली ‘ओलसर’ पापे यांचा भेद काय, तसेच भूत-भविष्य-वर्तमान पापांचे निवारण कसे? वसिष्ठ सांगतात की शुद्धीची ती अग्नी म्हणजे हरिदिन एकादशी—संयम, उपवास, मधुसूदनपूजा, धात्री/आवळा-स्नान आणि रात्रजागरण यांसह. एकादशी शेकडो जन्मांचे पाप भस्म करते व अश्वमेध-राजसूयापेक्षा अधिक पुण्य देते; आरोग्य, उत्तम दांपत्य, पुत्र, राज्य, स्वर्ग व मोक्ष अशी फळे सांगितली आहेत. प्रसिद्ध तीर्थांपेक्षा हरिदिन-व्रतच विष्णुधामप्राप्तीचे निर्णायक साधन मानले आहे; याचे फल मातृकुळ, पितृकुळ व वैवाहिक नात्यांतील आप्तांनाही उन्नत करते. द्वादशीला या व्रताची पूर्णता करणारी अंतिम ‘अग्नी’ म्हणून गौरविले असून ती विष्णुलोक देऊन पुनर्जन्म थांबवते।
No shlokas available for this adhyaya yet.
Because the chapter treats Ekādaśī observance (fasting, self-mastery, worship, vigil) as a ritualized purifier that reduces pāpa to ‘ashes,’ explicitly destroying both unintentional (‘dry’) and intentional (‘moist’) sin, even across many births.
Self-restraint, fasting, worship of Madhusūdana (Viṣṇu), bathing linked with dhātrī/āmalakī, and keeping vigil through the night; Dvādaśī is praised as the powerful completion that seals the sin-burning result.
It claims Ekādaśī’s purifying power surpasses famed tīrthas as a decisive means and exceeds large śrauta rites (Aśvamedha, Rājasūya) in merit, presenting vrata-bhakti as a more direct path to Viṣṇuloka and mokṣa.