Previous Verse
Next Verse

Shloka 73

Adhyāya 31: Rājasūya-samāgama — The Gathering of Kings and the Ordering of Hospitality

(समुद्रतीरमासाद्य न्यविशत्‌ पाण्डुनन्दन: । सहदेवस्ततो राजन्‌ मन्त्रिभि: सह भारत | सम्प्रधार्य महाबाहु: सचिवैरद्धिमत्तरैः ।। वहाँसे समुद्रके तटपर पहुँचकर पाण्डुनन्दन सहदेवने सेनाका पड़ाव डाला। भारत! तदनन्तर महाबाहु सहदेवने अत्यन्त बुद्धिमान्‌ मन्त्रणा देनेमें कुशल सचिवोंके साथ बैठकर बहुत देरतक विचारविमर्श किया। अनुमान्य स तां राजन्‌ सहदेवस्त्वरान्वित: । चिन्तयामास राजेन्द्र भ्रातु: पुत्रं घटोत्कचम्‌ ।। राजेन्द्र जममेजय! उन सबकी सम्मतिको आदर देते हुए माद्रीकुमारने अपने भतीजे राक्षसराज घटोत्कचका तुरंत चिन्तन किया। ततसश्रिन्तितमात्रे तु राक्षस: प्रत्यदृश्यत । अतिदीर्घो महाकाय: सर्वाभरणभूषित: ।। उनके चिन्तन करते ही वह बड़े डील-डौलवाला विशालकाय राक्षस दिखायी दिया। उसने सब प्रकारके आभूषण धारण कर रखे थे। नीलजीमूतसंकाशस्तप्तकाज्चनकुण्डल: । विचित्रहारकेयूर: किडुकिणीमणि भूषित: ।। उसके शरीरका रंग मेघोंकी काली घटाके समान था। उसके कानोंमें तपाये हुए सुवर्णके कुण्डल झिलमिला रहे थे। उसके गलेमें हार और भुजाओंमें केयूरकी विचित्र शोभा हो रही थी। कटिभागमें वह किंकिणीकी मणियोंसे विभूषित था। हेममाली महादंष्ट: किरीटी कुक्षिबन्धन: । ताम्रकेशो हरिश्मश्रुर्भीमाक्ष: कनकाड्रुद: ।। उसके कण्ठमें सुवर्णकी माला, मस्तकपर किरीट और कमरमें करधनीकी शोभा हो रही थी। उसकी दाढ़ें बहुत बड़ी थीं, सिरके बाल ताँबेके समान लाल थे, मूँछ-दाढ़ीके बाल हरे दिखायी देते थे एवं आँखें बड़ी भयंकर थीं। उसकी भुजाओंमें सोनेके बाजूबंद चमक रहे थे। रक्तचन्दनदिग्धाडुः सूक्ष्माम्बरधरो बली । जवेन स ययौ तत्र चालयन्निव मेदिनीम्‌ ।। उसने अपने सब अंगोंमें लाल चन्दन लगा रखा था। उसके कपड़े बहुत महीन थे। वह बलवान्‌ राक्षस अपने वेगसे समूची पृथ्वीको हिलाता हुआ-सा वहाँ पहुँचा। ततो दृष्टवा जना राजजन्नायान्तं पर्वतोपमम्‌ | भयद्ि दुद्र॒ुव॒ुः सर्वे सिंहात्‌ क्षुद्रमूगा यथा ।। राजन! उस पर्वताकार घटोत्कचको आता देख वहाँके सब लोग भयके मारे भाग खड़े हुए; मानो किसी सिंहके भयसे जंगलके मृग आदि क्षुद्र पशु भाग रहे हों। आससाद च माद्रेयं पुलस्त्यं रावणो यथा । अभिवाद्य ततो राजन्‌ सहदेवं घटोत्कच: ।। प्रह्व: कृताञज्जलिस्तस्थौ कि कार्यमिति चाब्रवीत्‌ । घटोत्कच माद्रीनन्दन सहदेवके पास आया, मानो रावणने महर्षि पुलस्त्यके पास पदार्पण किया हो। महाराज! तदनन्तर घटोत्कच सहदेवको प्रणाम करके उनके सामने विनीतभावसे हाथ जोड़कर खड़ा हो गया और बोला--'मेरे लिये क्‍या आज्ञा है?' त॑ मेरशिखराकारमागतं पाण्डुनन्दन: ।। सम्परिष्वज्य बाहुभ्यां मूर्ध््युपाप्राय चासकृत्‌ । पूजयित्वा सहामात्य: प्रीतो वाक्यमुवाच ह ।। घटोत्कच मेरुपर्वतके शिखर-जैसा जान पड़ता था। उसको आया देख पाण्डुनन्दन सहदेवने दोनों भुजाओंमें भरकर उसे हृदयसे लगा लिया और बार-बार उसका मस्तक सूँघा। तत्पश्चात्‌ उसका स्वागत-सत्कार करके मन्त्रियोंसहित सहदेव बड़े प्रसन्न हुए और इस प्रकार बोले। सहदेव उवाच गच्छ लड्कां पुरी वत्स करार्थ मम शासनात्‌ | तत्र दृष्टवा महात्मानं राक्षसेन्द्रं विभीषणम्‌ ।। रत्नानि राजसूयार्थ विविधानि बहूनि च । उपादाय च सर्वाणि प्रत्यागच्छ महाबल ।। सहदेवने कहा--वत्स! तुम मेरी आज्ञासे कर लेनेके लिये लंकापुरीमें जाओ और वहाँ राक्षसराज महात्मा विभीषणसे मिलकर राजसूययज्ञके लिये भाँति-भाँतिके बहुत-से रत्न प्राप्त करो। महाबली वीर! उनकी ओरसे भेंटमें मिली हुई सब वस्तुएँ लेकर शीघ्र यहाँ लौट आओ। नो चेदेवं वदे: पुत्र समर्थमिदमुत्तरम्‌ । विष्णोर्भुजबलं वीक्ष्य राजसूयमथारभत्‌ ।। कौन्तेयो: भ्रातृभि: सार्थ सर्व जानीहि साम्प्रतम्‌ स्वस्ति ते5स्तु गमिष्यामि सर्व वैश्रवणानुज ।। इत्युक्त्वा शीघ्रमागच्छ मा भूत्‌ कालस्य पर्यय: । बेटा! यदि विभीषण तुम्हें भेंट न दें, तो उन्हें अपनी शक्तिका परिचय देते हुए इस प्रकार कहना--“कुबेरके छोटे भाई लंकेश्वर! कुन्तीकुमार युधिष्ठिरने भगवान्‌ श्रीकृष्णके बाहुबलको देखकर भाइयोंसहित राजसूययज्ञ आरम्भ किया है। आप इस समय इन बातोंको अच्छी तरह जान लें। आपका कल्याण हो, अब मैं यहाँसे चला जाऊँगा।” इतना कहकर तुम शीघ्र लौट आना; अधिक विलम्ब मत करना। वैशम्पायन उवाच पाण्डवेनैवमुक्तस्तु मुदा युक्तो घटोत्कच: । तथेत्युक्त्वा महाराज प्रतस्थे दक्षिणां दिशम्‌ ।। ययौ प्रदक्षिणं कृत्वा सहदेवं घटोत्कच: ।) वैशम्पायनजी कहते हैं--महाराज जनमेजय! पाण्डुकुमार सहदेवके ऐसा कहनेपर घटोत्कच बहुत प्रसन्न हुआ और “तथास्तु” कहकर सहदेवकी परिक्रमा करके दक्षिण दिशाकी ओर चल दिया। ततः कच्छगतो धीमान्‌ दूतं माद्रवतीसुत: । प्रेषयामास हैडिम्बं पौलस्त्याय महात्मने । विभीषणाय धर्मात्मा प्रीतिपूर्वमरिंदम:,इस प्रकार समुद्रके तटपर पहुँचकर बुद्धिमान्‌ शत्रुदमन धर्मात्मा माद्रवतीकुमारने महात्मा पुलस्त्यनन्दन विभीषणके पास प्रेमपूर्वक घटोत्कचको अपना दूत बनाकर भेजा

samudratīram āsādya nyaviśat pāṇḍunandanaḥ | sahadevas tato rājan mantribhiḥ saha bhārata ||

sampradhārya mahābāhuḥ sacivair addhimattaraiḥ ||

anujñāya sa tān rājan sahadevas tvarānvitaḥ | cintayāmāsa rājendra bhrātuḥ putraṃ ghaṭotkacam ||

tataś cintitamātre tu rākṣasaḥ pratyadṛśyata | atidīrgho mahākāyaḥ sarvābharaṇabhūṣitaḥ ||

nīlajīmūtasaṅkāśas taptakāñcanakuṇḍalaḥ | vicitrahārakeyūraḥ kiṅkiṇīmaṇibhūṣitaḥ ||

hemamālī mahādaṃṣṭraḥ kirīṭī kukṣibandhanaḥ | tāmra-keśo hariśmaśrur bhīmākṣaḥ kanakāṅgadaḥ ||

raktacandanadigdhāṅgaḥ sūkṣmāmbaradharo balī | javena sa yayau tatra cālayann iva medinīm ||

tato dṛṣṭvā janā rājan āyāntaṃ parvatopamam | bhayād duduḥruvuḥ sarve siṃhāt kṣudramṛgā yathā ||

āsasāda ca mādreyaṃ pulastyaṃ rāvaṇo yathā | abhivādya tato rājan sahadevaṃ ghaṭotkacaḥ ||

prahvaḥ kṛtāñjalir tasthau kiṃ kāryam iti cābravīt ||

taṃ meruśikharākāram āgataṃ pāṇḍunandanaḥ | sampariṣvajya bāhubhyāṃ mūrdhny upāghrāya cāsakṛt ||

pūjayitvā sahāmātyaḥ prīto vākyam uvāca ha ||

(sahadeva uvāca)

gaccha laṅkāṃ purīṃ vatsa karārthaṃ mama śāsanāt | tatra dṛṣṭvā mahātmānaṃ rākṣasendraṃ vibhīṣaṇam ||

ratnāni rājasūyārthaṃ vividhāni bahūni ca | upādāya ca sarvāṇi pratyāgaccha mahābala ||

no ced evaṃ vadeḥ putra samartham idam uttaram | viṣṇor bhujabalaṃ vīkṣya rājasūyam athārabhat ||

kaunteyo bhrātṛbhiḥ sārthaṃ sarvaṃ jānīhi sāmpratam | svasti te 'stu gamiṣyāmi sarva vaiśravaṇānuja ||

ity uktvā śīghram āgaccha mā bhūt kālasya paryayaḥ ||

(vaiśampāyana uvāca)

pāṇḍavenaivam uktas tu mudā yukto ghaṭotkacaḥ | tathety uktvā mahārāja pratasthe dakṣiṇāṃ diśam ||

yayau pradakṣiṇaṃ kṛtvā sahadevaṃ ghaṭotkacaḥ ||

tataḥ kacchagato dhīmān dūtaṃ mādravatīsutaḥ | preṣayāmāsa haiḍimbaṃ paulastyāya mahātmane |

vibhīṣaṇāya dharmātmā prītipūrvam ariṃdamaḥ ||

Vaiśampāyana said: Reaching the seashore, Sahadeva, the son of Pāṇḍu, made camp there, O king, together with his ministers. The mighty-armed prince then sat with his exceptionally wise counselors and deliberated at length. After honoring their counsel, Sahadeva—eager to act—turned his mind to his nephew Ghaṭotkaca, the rākṣasa-king. The moment he was remembered, the rākṣasa appeared: towering, huge-bodied, adorned with every ornament. Dark as a mass of rainclouds, with earrings of heated gold, he shone with varied necklaces and armlets, and with jeweled tinkling ornaments at his waist. Wearing a golden garland, crowned, and girded, with great fangs, coppery hair, greenish beard and moustache, terrifying eyes, and golden armlets, he came with such speed that it seemed as though he shook the earth. Seeing the mountain-like Ghaṭotkaca approaching, the people fled in fear, like small forest creatures scattering at the sight of a lion. He came to Sahadeva as Rāvaṇa once approached the sage Pulastya; having bowed to Sahadeva, he stood with joined palms and asked, “What is to be done?” Sahadeva embraced him with both arms, repeatedly smelled the top of his head in affection, honored him with his attendants, and spoke with delight: “Dear child, go to the city of Laṅkā by my command to collect tribute. There, meet the noble rākṣasa-lord Vibhīṣaṇa and obtain many kinds of jewels for the Rājasūya sacrifice. Bring back all that is given as a gift, O mighty one, and return quickly. If he does not give, then say this, firmly: ‘O younger brother of Vaiśravaṇa (Kubera), lord of Laṅkā—know that Kuntī’s son Yudhiṣṭhira, having witnessed the arm-strength of Viṣṇu (Kṛṣṇa), has begun the Rājasūya together with his brothers. May you be well; I shall now depart.’ Having said this, come back at once; let there be no delay.” Vaiśampāyana said: Thus addressed by Sahadeva, Ghaṭotkaca rejoiced, replied “So be it,” circumambulated Sahadeva, and set out toward the southern direction. Then, having reached the Kaccha region, the wise, righteous, foe-subduing son of Mādrī dispatched the Haiḍimba (Ghaṭotkaca) as his envoy, with goodwill, to the great-souled Vibhīṣaṇa, son of Pulastya.

समुद्रतीरम्the seashore
समुद्रतीरम्:
Karma
TypeNoun
Rootसमुद्रतीर
FormNeuter, Accusative, Singular
आसाद्यhaving reached
आसाद्य:
Adhikarana
TypeVerb
Rootआ-√सद्
Formक्त्वा (absolutive/gerund), Parasmaipada (usage), Non-finite
न्यविशत्encamped/sat down
न्यविशत्:
Karta
TypeVerb
Rootनि-√विश्
FormImperfect, 3, Singular, Parasmaipada
पाण्डुनन्दनःson of Pāṇḍu (Sahadeva)
पाण्डुनन्दनः:
Karta
TypeNoun
Rootपाण्डुनन्दन
FormMasculine, Nominative, Singular
सहदेवःSahadeva
सहदेवः:
Karta
TypeNoun
Rootसहदेव
FormMasculine, Nominative, Singular
ततःthen/from there
ततः:
Adhikarana
TypeIndeclinable
Rootततः
राजन्O king
राजन्:
Adhikarana
TypeNoun
Rootराजन्
FormMasculine, Vocative, Singular
मन्त्रिभिःwith ministers
मन्त्रिभिः:
Karana
TypeNoun
Rootमन्त्रिन्
FormMasculine, Instrumental, Plural
सहtogether with
सह:
Karana
TypeIndeclinable
Rootसह
भारतO Bhārata
भारत:
Adhikarana
TypeNoun
Rootभारत
FormMasculine, Vocative, Singular

वैशम्पायन उवाच

V
Vaiśampāyana
J
Janamejaya
S
Sahadeva
P
Pāṇḍu
M
Mādrī
G
Ghaṭotkaca
V
Vibhīṣaṇa
L
Laṅkā
K
Kaccha
R
Rāvaṇa
P
Pulastya
K
Kubera (Vaiśravaṇa)
Y
Yudhiṣṭhira
K
Kṛṣṇa (Viṣṇu)
R
Rājasūya sacrifice
R
ratna (jewels/treasures)

Educational Q&A

Effective rule and righteous ambition require deliberation with wise counselors, respectful diplomacy, and timely execution. Sahadeva seeks resources for a public ritual of sovereignty (Rājasūya) through an envoy, combining courtesy (meeting Vibhīṣaṇa) with firmness (a clear message if tribute is refused), showing how dharma in governance balances persuasion and authority.

At the seashore Sahadeva consults his ministers, summons Ghaṭotkaca by thought, receives him with affection and honor, and commissions him as an envoy to Laṅkā to obtain jewels and tribute from Vibhīṣaṇa for Yudhiṣṭhira’s Rājasūya. Ghaṭotkaca agrees, circumambulates Sahadeva, and departs southward.