Mārkaṇḍeya Ṛṣi Tested by Indra and Blessed by Nara-Nārāyaṇa
तदाश्रमपदं पुण्यं पुण्यद्रुमलताञ्चितम् । पुण्यद्विजकुलाकीर्णं पुण्यामलजलाशयम् ॥ १८ ॥ मत्तभ्रमरसङ्गीतं मत्तकोकिलकूजितम् । मत्तबर्हिनटाटोपं मत्तद्विजकुलाकुलम् ॥ १९ ॥ वायु: प्रविष्ट आदाय हिमनिर्झरशीकरान् । सुमनोभि: परिष्वक्तो ववावुत्तम्भयन् स्मरम् ॥ २० ॥
tad-āśrama-padaṁ puṇyaṁ puṇya-druma-latāñcitam puṇya-dvija-kulākīrṇaṁ puṇyāmala-jalāśayam
ಮಾರ್ಕಂಡೇಯ ಋಷಿಯ ಆ ಪವಿತ್ರ ಆಶ್ರಮಸ್ಥಳವು ಪುಣ್ಯವೃಕ್ಷ-ಲತಗಳಿಂದ ಅಲಂಕರಿತವಾಗಿತ್ತು. ಅಲ್ಲಿ ಅನೇಕ ಸತ್ಪ್ರಾಹ್ಮಣರು ವಾಸಿಸಿ, ನಿರ್ಮಲವಾದ ಪವಿತ್ರ ಜಲಾಶಯಗಳ ಸೌಖ್ಯವನ್ನು ಅನುಭವಿಸುತ್ತಿದ್ದರು. ಮತ್ತ ಭ್ರಮರಗಳ ಗುಂಜನ, ಉಲ್ಲಾಸಿತ ಕೋಗಿಲೆಗಳ ಕೂಗು ಆಶ್ರಮವನ್ನು ಮಿಡಿಯಿಸುತ್ತಿತ್ತು; ಹರ್ಷಿತ ನವಿಲುಗಳು ನೃತ್ಯಮಾಡುತ್ತಿದ್ದವು, ಮತ್ತು ಉನ್ಮತ್ತ ಪಕ್ಷಿಕುಲಗಳು ಗುಂಪುಗೂಡಿದ್ದವು. ಇಂದ್ರನು ಕಳುಹಿಸಿದ ವಸಂತವಾಯು ಜಲಪಾತಗಳ ಶೀತಲ ಛಿಟಿಕೆಗಳನ್ನು ಹೊತ್ತು ಒಳನುಗ್ಗಿ, ಅರಣ್ಯಪುಷ್ಪಗಳ ಸುಗಂಧದಿಂದ ಆಲಿಂಗಿತವಾಗಿ, ಮನ್ಮಥನ ಕಾಮೋತ್ಸಾಹವನ್ನು ಉದ್ರೇಕಿಸತೊಡಗಿತು।
It portrays a sanctified hermitage filled with auspicious natural sounds—bees humming, cuckoos singing, peacocks dancing, and many birds—signaling purity, joy, and a sattvic atmosphere conducive to devotion.
To convey the spiritual mood of the sacred place being visited/depicted in the narrative—showing how a holy environment naturally supports remembrance of the Lord and elevates the mind beyond worldly distraction.
Create a “tīrtha-like” space by choosing uplifting surroundings—cleanliness, natural beauty, and sacred sound (kīrtana/recitation)—so the mind becomes joyful and steady for bhakti.