कर्णवधोत्तरं शल्य-दुर्योधनसंवादः
Aftermath of Karṇa’s Fall: Śalya’s Address to Duryodhana
मध्ये कुरूणां सुहृदां च मध्ये ये चाप्यन्ये योद्धुकामा: समेता: । “श्रीकृष्ण! मैं कौरवों, सुह्दों तथा अन्य जो लोग युद्धकी इच्छासे एकत्र हुए हैं, उन सबके बीचमें आज सूतपुत्र कर्णके अधीन हो गया। मेरे जीवनको धिक््कार है ।। (एकस्तु मे भीमसेनो5द्य नाथो येनाभिपन्नो5स्मि रणे महाभये । विमोच्य मां चापि रुषान्वितस्ततः शरेण तीक्ष्णेन बिभेद कर्णम् ।। “आज एकमात्र भीमसेन ही मेरे रक्षक हैं, जिन्होंने महान् भयदायक संग्राममें सब ओरसे मेरी रक्षा की है। उन्होंने मुझे संकटसे मुक्त करके अपने पैने बाणसे कर्णको बींध डाला था। त्यक्त्वा प्राणान् समरे भीमसेन- श्वक्रे युद्ध कुरुभि: समेतैः । गदाग्रहस्तो रुधिरो क्षिताडु- श्वुरन् रणे काल इवान्तकाले ।। असौ हि भीमस्य महान् निनादो मुहुर्मुहु: श्रूयते धार्तराष्ट्रै: ।।) 'भीमसेनका शरीर खूनसे नहा उठा था। फिर भी वे हाथमें गदा लेकर प्रलयकालके यमराजकी भाँति रणभूमिमें विचरते थे और प्राणोंका मोह छोड़कर समरांगणमें एकत्र हुए कौरवोंके साथ युद्ध करते थे। धृतराष्ट्रके पुत्रोंके साथ युद्ध करते हुए भीमसेनका वह महान् सिंहनाद बारंबार सुनायी दे रहा है। यदि सम जीवेत् स भवेन्निहन्ता महारथानां प्रवरो रथोत्तम: । तवाभिमन्युस्तनयोड्द्य पार्थ न चास्मि गन्ता समरे पराभवम्
sañjaya uvāca |
madhe kurūṇāṁ suhṛdāṁ ca madhe ye cāpy anye yoddhukāmāḥ sametāḥ |
“śrīkṛṣṇa! ahaṁ kauravānāṁ suhṛdāṁ tathānyeṣāṁ ca yuddhecchayā sametānāṁ sarveṣāṁ madhye ’dya sūtaputra-karṇasyādhīno ’bhavam | dhig me jīvitam ||
ekaḥ tu me bhīmaseno ’dya nātho yenābhipanno ’smi raṇe mahābhaye |
vimocya māṁ cāpi ruṣānvitastataḥ śareṇa tīkṣṇena bibheda karṇam ||
tyaktvā prāṇān samare bhīmasenaḥ śakre yuddhaṁ kurubhiḥ sametaiḥ |
gadāgrahastaḥ rudhiro kṣitāḍuḥ śvuran raṇe kāla ivāntakāle |
asau hi bhīmasya mahān ninādo muhur muhuḥ śrūyate dhārtarāṣṭraiḥ ||
yadi saṁ jīvet sa bhaven nihantā mahārathānāṁ pravaro rathottamaḥ |
tavābhimanyustanayo ’dya pārtha na cāsmi gantā samare parābhavam ||”
Sañjaya berkata—“Di tengah para Kuru, di tengah para sahabat, dan di tengah para kesatria lain yang berhimpun dengan hasrat bertempur—wahai Śrī Kṛṣṇa! Hari ini aku jatuh ke dalam kuasa Karṇa, putra kusir itu. Celakalah hidupku! Hari ini Bhīmasena sajalah pelindungku. Dalam pertempuran besar yang mengerikan itu ia melindungiku dari segala penjuru; lalu membebaskanku dari bahaya dan, diliputi amarah, menembus Karṇa dengan panahnya yang tajam. Walau bersimbah darah, Bhīma bergerak di medan laga dengan gada di tangan bagaikan Maut pada akhir zaman; menanggalkan segala keterikatan pada hidup dan bertempur melawan para Kuru yang berkumpul. Berulang kali putra-putra Dhṛtarāṣṭra mendengar auman singanya yang dahsyat. Jika ia bertahan hidup, ia akan menjadi pembinasa—yang terdepan di antara para mahāratha, pejuang kereta yang unggul. Wahai Pārtha, cucumu—putra Abhimanyu—hidup hari ini; dan aku tidak akan melangkah menuju kekalahan dalam perang ini.”
संजय उवाच
The passage highlights battlefield dharma as protection of comrades and steadfast courage: Bhima’s fierce resolve saves an ally, while Sanjaya’s self-reproach underscores the moral weight of dependence, honor, and survival amid catastrophic violence.
Sanjaya reports that he was overwhelmed by Karna but was rescued by Bhima, who—enraged—struck Karna with a sharp arrow and continued to roam the field blood-soaked with mace in hand, roaring repeatedly. Sanjaya adds that Abhimanyu’s son (Parikshit) is alive and expresses confidence against defeat.