Amṛta-Manthana and Lalitā’s Mohinī Intervention
Amṛtamanthana-Prasaṅga
उमापि तं समोवेक्ष्य धावन्तं चात्मनः प्रियम् / स्वात्मानं स्वात्मर्सोन्दर्यं निन्दन्ती चातिविस्मिता / तस्थाववाङ्मुखी तूष्णीं लज्जासूयासमन्विता
umāpi taṃ samovekṣya dhāvantaṃ cātmanaḥ priyam / svātmānaṃ svātmarsondaryaṃ nindantī cātivismitā / tasthāvavāṅmukhī tūṣṇīṃ lajjāsūyāsamanvitā
ઉમાએ પણ પોતાના પ્રિયને દોડતા જોયા; અત્યંત આશ્ચર્યમાં પડી પોતાને અને પોતાના સૌંદર્યને દોષ આપવા લાગી. પછી લાજ અને ઈર્ષ્યાથી યુક્ત થઈ, મૌન રહી માથું નમાવી ઊભી રહી।