अयने द्वे च विषुवे सदा पश्यति मार्गवित् । कृत्वायामं पुरा वत्स रेचपूरककुम्भकान् ॥ पूर्वं चोभयमुच्चार्य अर्चयेत्तु यथाक्रमम् । नमस्कारेण योगेन मुद्रयारभ्य चार्चयेत् ॥ सूर्यस्य ग्रहणं वत्स प्रत्यक्षयजनं स्मृतम् । ज्ञानात्सायुज्यमेवोक्तं तोये तोयं यथा तथा ॥५५–५७॥
अयने इति द्वे च विषुवे सदा पश्यति मार्ग-वित् । कृत्वा आयामम् पुरा वत्स रेच-पूरक-कुम्भकान् । पूर्वम् च उभयम् उच्चार्य अर्चयेत् तु यथा-क्रमम् । नमस्कारेण योगेन मुद्रया आरभ्य च अर्चयेत् । सूर्यस्य ग्रहणम् वत्स प्रत्यक्ष-यजनम् स्मृतम् । ज्ञानात् सायुज्यम् एव उक्तम् तोये तोयम् यथा तथा ।
ayane dve ca viṣuve sadā paśyati mārgavit | kṛtvāyāmaṃ purā vatsa reca-pūraka-kumbhakān || pūrvaṃ cobhayam uccārya arcayettu yathākramam | namaskāreṇa yogena mudrayārabhya cārcayet || sūryasya grahaṇaṃ vatsa pratyakṣa-yajanaṃ smṛtam | jñānāt sāyujyam evoktaṃ toye toyaṃ yathā tathā ||55–57||
El conocedor del Sendero contempla siempre los dos solsticios y el equinoccio. Habiendo realizado primero, oh amado, la regulación del aliento—exhalación, inhalación y retención—y tras pronunciar ambas invocaciones, debe adorar en el debido orden. Comenzando con la salutación yóguica y con la mudrā, ha de rendir culto. El eclipse del sol, oh amado, se recuerda como un sacrificio directo; por el conocimiento se declara únicamente la unión con lo Absoluto—como el agua que se hace una con el agua.
The knower of the path always observes the two solstices and the equinox. Having first performed regulated breathing, O dear one—exhalation, inhalation, and retention—he should then, having uttered both (invocations), worship in due order. Beginning with a yogic salutation and with a mudrā, he should worship. The eclipse of the sun, O dear one, is remembered as a direct sacrifice; through knowledge, union (with the Absolute) alone is declared—like water (becoming one) with water.