किᳪस्वि॒द्वनं॒ क उ॒ स वृ॒क्ष आ॑स॒ यतो॒ द्यावा॑पृथि॒वी नि॑ष्टत॒क्षुः । मनी॑षिणो॒ मन॑सा पृ॒च्छतेदु॒ तद्यद॒ध्यति॑ष्ठ॒द्भुव॑नानि धा॒रय॑न्
kíṃ svíd vánaṃ ká u sá vṛkṣá āsā yató dyā́vā-pṛthivī́ niṣṭatakṣúḥ | manīṣíṇo mánasā pṛcchate dú tád yád adhyátiṣṭhad bhúvanāni dhāráyan ||
Was, so frage ich, das Holz, und was der Baum, woraus sie Himmel und Erde zimmerten? Die Weisen erkunden wahrlich im Geist jenes, das, über ihnen stehend, die Welten trug.
किम् स्वित् वनम् । कः उ सः वृक्षः आसीत् । यतः द्यावा-पृथिवी निष्टतक्षुः । मनीषिणः मनसा पृच्छते इदु । तत् यत् अध्यतिष्ठत् भुवनानि धारयन् ।