Saumadatti-vadha and Bhīma–Alambusa-saṃyoga (सौमदत्तिवधः तथा भीमालम्बुससंयोगः)
येन देवारय: सर्वे मया युधि निपातिता: । तत आनीयतां कृष्णौ सशरं धनुरुत्तमम्,शत्रुसूदन वीरो! यहाँ पास ही दिव्य अमृतमय सरोवर है, वहीं पूर्वकालमें मेरा वह दिव्य धनुष और बाण रखा गया था, जिसके द्वारा मैंने युद्धमें सम्पूर्ण देव-शत्रुओंकी मार गिराया था। कृष्ण! तुम दोनों उस सरोवरसे बाणसहित वह उत्तम धनुष ले आओ'
sañjaya uvāca | yena devārayaḥ sarve mayā yudhi nipātitāḥ | tata ānīyatāṃ kṛṣṇau saśaraṃ dhanur uttamam śatrusūdana vīra | ihaiva pāśve divyam amṛtamayaṃ sarovaraṃ, tatra pūrvakāle mama tad divyaṃ dhanuḥ bāṇāś ca nidhāpitāḥ, yena yuddhe samastān devaśatrūn nipātitavān asmi | kṛṣṇa, yuvāṃ ubhau tat-sarovarāt bāṇasahitaṃ tad uttamaṃ dhanuḥ ānayatam |
“যি উত্তম ধনু-বাণেৰে মই যুঁজত দেৱতাৰ সকলো শত্রুক নিপাত কৰিছিলোঁ, সেই বাণসহ পৰম ধনু ইয়ালৈ আনা হওক। হে কৃষ্ণ, হে শত্রুসূদন বীৰদ্বয়! ওচৰতে দিব্য অমৃতময় সৰোবৰ আছে; পুৰ্বকালত তাতেই মোৰ সেই দিব্য ধনু আৰু বাণ থোৱা হৈছিল। তোমালোক দুয়ো সেই সৰোবৰ পৰা বাণসহ সেই উত্তম ধনু আনি দিয়া।”
संजय उवाच
The verse highlights reliance on proven means and divine resources in moments of crisis: a leader recalls a weapon associated with earlier righteous victories and commands its retrieval, underscoring preparedness, memory of duty, and disciplined execution in war.
Sanjaya reports a command to fetch a supreme bow and its arrows, said to be stored near a divine, nectar-like lake. The bow is described as the instrument by which the speaker once defeated the enemies of the gods, and Kṛṣṇa (addressed as Śatrusūdana) along with another ‘Kṛṣṇa’ is told to bring it.