Śiva-nāmānukīrtana-prastāvaḥ
Prologue to the praise of Śiva and the Upamanyu testimony
उसने कहा--'प्राणनाथ! आप कल्याण और विजय पानेके लिये जाइये। यदुनन्दन! ब्रह्मा
jāmbavaty uvāca— “prāṇanātha! tvaṃ kalyāṇaṃ vijayaṃ ca prāptuṃ gaccha. yadunandana! brahmā śivaḥ kāśyapo nadyaḥ manonukūlā devagaṇāḥ kṣetrāṇy oṣadhayo yajñavāho (mantraḥ) chandāṃsi ṛṣigaṇā yajñaḥ samudro dakṣiṇā stobhaḥ nakṣatrāṇi pitaraḥ grahā devapatnyaḥ devakanyāś ca devamātaraś ca manvantarāṇi gāvaś candramāḥ sūrya indraḥ sāvitrī brahmavidyā ṛtavo varṣāṇi kṣaṇā lava-muhūrta-nimeṣā yugāni ca—ete sarvatra tvāṃ rakṣantu. tvaṃ svamārge nirvighnaṃ yātrāṃ kuru; anagha! tvaṃ satataṃ sāvadhāno bhava.” iti. evaṃ kṛtasvastyayanas tayāhaṃ tato ’bhyanujñāya nṛrendraputrīm pituḥ samīpaṃ narasattamasya mātuś ca devakyāḥ tathā rājña ugrasenasyāpi jagāma. tatra yā sā vidyādhararājakumārī jāmbavatī mayi ārtā prārthayām āsa, tat sarvaṃ tebhyo nyavedayam; tapasāṃ gantum anuśaśāsaṃ ca. gadasya ca balavato balarāmasya ca vidāṃ cakāra; tau ca duḥkhena premṇā ca tadā mām ūcatuḥ— “bhrātaḥ! tava tapasā nirvighnā samāptiḥ syāt.”
قالت جامبَفَتي: «يا سيدي الحبيب، امضِ لتحصيل السلامة والنصر. يا بهجة آل يدو، ليحفظك براهما وشيفا وكاشيابا والأنهار، والآلهة ذوو القلوب المواتية، والحقول المقدسة، والأعشاب الشافية، وحامل القربان—أي المانترا—مع الأوزان الفيدية، والريشيين، والقربان نفسه، والمحيط، والدكشِنا (عطاء القربان)، وأناشيد الستوبه في غناء السامان، والكوكبات، والآباء (الپِتْر)، والكواكب، وزوجات الآلهة، والفتيات الإلهيات والأمهات الإلهيات، وعصور المانو (المانفنترا)، والأبقار، والقمر، والشمس، وإندرا، وسافيتري، ومعرفة البرهمن، والفصول، والسنين، وجميع مقادير الزمن—اللحظة، والآن، والمُهورتا، وطرفة العين، والدهور—في كل مكان. سرْ في طريقك بلا عائق؛ أيها الطاهر من العيب، واظب على اليقظة.» وبعد أن أتمّت هذه البركة، استأذنتُ تلك الأميرة وانطلقتُ إلى أبي النبيل فاسوديفا، وأمي ديفكي، والملك أوغراسينا. وأخبرتُهم بكل ما توسلت به إليّ أميرة الڤيديا-دهارا جامبَفَتي في شدّة كربها، وطلبتُ إذنهم للانصراف إلى ممارسة التقشف. ثم ودّعتُ غَدَة وبالاراما شديد البأس؛ فقالا لي، وهما مثقلان بالحزن ولكن مفعمان بالمودة: «يا أخانا، لتكتمل تقشّفاتك بلا عائق.»
वासुदेव उवाच
The passage emphasizes auspicious speech and ritual blessing (svastyayana) as ethical support for righteous action: one should proceed toward a difficult duty with divine remembrance, communal goodwill, and constant vigilance (sāvadhāna), seeking protection through alignment with cosmic and Vedic order.
Jāmbavatī offers an extensive protective benediction invoking deities, ritual elements, and cosmic measures of time. After receiving her leave, Vāsudeva (Kṛṣṇa) goes to his parents Vasudeva and Devakī and to King Ugrasena, reports Jāmbavatī’s distressed request, and obtains permission to depart for austerities; he then takes leave of Gada and Balarāma, who wish his tapas to conclude without obstacles.