नारद–शुक संवादः (Nārada–Śuka Dialogue): Tyāga, Saṃyama, and Vyakta–Avyakta Viveka
मिथिलानरेश! शब्द, स्पर्श, रूप, रस और गन्ध--ये इन्द्रियोंके पाँच दोष हैं। इन दोषोंको दूर करे। फिर लय और विक्षेपको शान्त करके सम्पूर्ण इन्द्रियोंको मनमें स्थिर करे। नरेश्वर! तत्पश्चात् मनको अहंकारमें, अहंकारको बुद्धिमें और बुद्धिको प्रकृतिमें स्थापित करे। इस प्रकार सबका लय करके योगी पुरुष केवल उस परमात्माका ध्यान करते हैं, जो रजोगुणसे रहित, निर्मल, नित्य, अनन्त, शुद्ध, छिद्ररहित, कूटस्थ, अन्तर्यामी, अभेद्य, अजर, अमर, अविकारी, सबका शासन करनेवाला और सनातन ब्रह्म है ।। युक्तस्य तु महाराज लक्षणान्युपधारय । लक्षण तु प्रसादस्य यथा तृप्त: सुखं स्वपेत्,महाराज! अब समाधिमें स्थित हुए योगीके लक्षण सुनो। जैसे तृप्त हुआ मनुष्य सुखसे सोता है, उसी प्रकार योगयुक्त पुरुषके चित्तमें सदा प्रसन्नता बनी रहती है--वह समाधिसे विरत होना नहीं चाहता। यही उसकी प्रसन्नताकी पहचान है
Yājñavalkya uvāca: Mithilānareśa! śabda-sparśa-rūpa-rasa-gandhāḥ—ete indriyāṇāṃ pañca doṣāḥ. etān doṣān apākuryāt. tataḥ layaṃ vikṣepaṃ ca śamayitvā sarvendriyāṇi manasi sthāpayet. nareśvara! tataḥ manaḥ ahaṅkāre, ahaṅkāraṃ buddhau, buddhiṃ prakṛtau pratiṣṭhāpayet. evaṃ sarvasya layaṃ kṛtvā yoginaḥ puruṣāḥ kevalaṃ tasya paramātmano dhyānaṃ kurvanti, yo rajoguṇa-rahitaḥ, nirmalaḥ, nityaḥ, anantaḥ, śuddhaḥ, chidra-rahitaḥ, kūṭasthaḥ, antaryāmī, abhedyaḥ, ajaraḥ, amaraḥ, avikārī, sarva-śāsakaḥ, sanātanaṃ brahma ca. yuktasya tu mahārāja lakṣaṇāny upadhāraya; lakṣaṇaṃ tu prasādasya yathā tṛptaḥ sukhaṃ svapet. mahārāja! idānīṃ samādhau sthitasya yoginaḥ lakṣaṇāni śṛṇu. yathā tṛptaḥ puruṣaḥ sukhaṃ svapiti, tathā yoga-yuktasya puruṣasya cittam sadā prasannaṃ bhavati—sa samādheḥ viratiṃ na kāṅkṣati; eṣa eva tasya prasādasya lakṣaṇam.
阎若伐迦说道:“弥提罗之王啊,声、触、色、味、香——此五者乃诸根之五过。应当除去这些过失。继而平息两端:一是沉没于昏钝的消融,二是躁动的散乱;使一切诸根安住于心。人中王者啊,随后当以心安置于我执(ahaṃkāra),以我执安置于觉知之智(buddhi),再以此智安置于原质(Prakṛti)。如是融摄一切,瑜伽行者唯独观念至上之我——离于罗阇斯(rajas),无垢清净,常住无尽,纯一无瑕,无裂无隙,不变之体,内在主宰(Antaryāmin),不可攻破,不老不死,不受改易,统御万有,永恒之梵。 而今,大王,当领会真正与瑜伽相应者之征相。内明之相在此:如饱足之人安然入睡,瑜伽修行者之心亦恒常澄然宁静;他不愿从三摩地(samādhi)退失。此即其安住之喜的标志。”
याज़्ञवल्क्य उवाच
Withdraw the senses from their five outward pulls (sound, touch, form, taste, smell), pacify both torpor (laya) and distraction (vikṣepa), and progressively internalize attention—senses into mind, mind into ego-sense, ego-sense into intellect, and intellect into Prakṛti—so that meditation rests solely on the rajas-free, eternal Brahman. The practical sign of success is steady serenity (prasāda): the yogin does not wish to leave samādhi.
In a didactic exchange in Śānti Parva, the sage Yājñavalkya instructs the king of Mithilā (Janaka) on yogic discipline: identifying sensory entanglements, naming two key meditative obstacles (laya and vikṣepa), describing an inward ‘merging’ of faculties, and then giving a recognizable behavioral-psychological marker of samādhi—contented, effortless calm like that of a fully satisfied person sleeping peacefully.