Bṛhaspati’s Counsel on Contentment
Santoṣa), Restraint, and Adroha (Non-injury
कुन्तीनन्दन! अतः तुम भी प्रयत्नपूर्वक इस धर्मका पालन करो। जो क्षत्रियनरेश राज्यसिंहासनपर स्थित हो अपनी सम्पूर्ण इन्द्रियोंको सदा अपने अधीन रखता है, प्रिय और अप्रियको समानदृष्टिसे देखता है, यज्ञसे बचे हुए अन्नका भोजन करता है, शास्त्रोंके यथार्थ रहस्यको जानता है, दुष्टोंका दमन और साधु पुरुषोंका पालन करता है, समस्त प्रजाको धर्मके मार्गमें स्थापित करके स्वयं भी धर्मानुकूल बर्ताव करता है, वृद्धावस्थामें राजलक्ष्मीको पुत्रके अधीन करके वनमें जाकर जंगली फल-मूलोंका आहार करते हुए जीवन बिताता है तथा वहाँ भी शास्त्र-श्रवणसे ज्ञात हुए शास्त्रविहित कर्मोका आलस्य छोड़कर पालन करता है, ऐसा बर्ताव करनेवाला वह राजा ही धर्मको निश्चितरूपसे जानने और माननेवाला है ।। तस्यायं च परश्चैव लोक: स्यात् सफलोदय: । निर्वाणं हि सुदुष्प्राप्यं बहुविघ्नं च मे मतम्,उसका यह लोक और परलोक दोनों सफल हो जाते हैं, मेरा यह विश्वास है कि संन्यासके द्वारा निर्वाण प्राप्त करना अत्यन्त दुष्कर एवं दुर्लभ है; क्योंकि उसमें बहुत-से विघ्न आते हैं
devasthāna uvāca | kuntīnandana! ataḥ tvam api prayatnapūrvakaṃ asya dharmasya pālanaṃ kuru | yaḥ kṣatriya-nareśaḥ rājyasiṃhāsane sthitaḥ san sarvendriyāṇi sadā svādhīnāni karoti, priya-apriyau samadṛṣṭyā paśyati, yajña-śeṣa-annam aśnāti, śāstrāṇāṃ yathārtha-rahasyaṃ jānāti, duṣṭānāṃ damanaṃ sādhu-puruṣāṇāṃ pālanaṃ ca karoti, sarvāḥ prajāḥ dharmamārge pratiṣṭhāpya svayam api dharmānukūlaṃ vartate, vṛddhāvasthāyāṃ rāja-lakṣmīṃ putrasya vaśe nidhāya vanaṃ gatvā vanya-phala-mūlāhāraḥ san jīvanaṃ nayati, tatra api śāstra-śravaṇena jñātān śāstra-vihitān karmāṇi ālasyaṃ tyaktvā pālayati—sa eva rājā niścayena dharmaṃ jānāti manyate ca || tasya ayaṃ ca paraś ca eva lokaḥ syāt saphalodayaḥ | nirvāṇaṃ hi suduṣprāpyaṃ bahu-vighnaṃ ca me matam ||
天住(Devastāna)说道:“昆蒂之子啊,因此你也当谨慎奋勉,奉持此达摩。那位刹帝利之王,端坐王座之时,恒常摄伏诸根;以平等之见观可喜与不可喜;唯食祭祀之后所余之食;洞晓经典(śāstra)真实内旨;抑恶而护善;使一切臣民安立于达摩之道,而自身亦依达摩而行;及至老年,将王家福祚托付于子,入林而居,以野果树根为食——即在林中亦弃懈怠,依其由闻法所学之经典所制之业而行——唯此等君王,方能确知并笃敬达摩。于彼而言,此世与来世皆得成果。在我看来,以出离(sannyāsa)求解脱极其难得,且多有障碍。”
देवस्थान उवाच
The verse defines the ideal of rājadharma: a king must govern with self-restraint, impartiality, sacrificial discipline, and scriptural understanding—punishing the wicked, protecting the virtuous, and guiding subjects toward dharma. It also affirms a life-stage ethic: after fulfilling royal duties, the ruler should retire to the forest and continue prescribed practices; by contrast, mere renunciation aimed at liberation is portrayed as difficult and obstacle-filled.
In Śānti Parva’s instruction on dharma after the war, Devastāna addresses a ‘son of Kuntī’ and lays out a model portrait of righteous kingship and orderly withdrawal in old age. The speaker concludes by stating that such conduct makes both this world and the next successful, while warning that attaining nirvāṇa solely through saṃnyāsa is very hard due to many impediments.