अमृष्यमाण: पुनरेव पार्थ: शरान् दशाष्टौ च समुद्धबर्ह । कर्णके बाणोंसे घायल हुए किरीटधारी कुन्तीकुमार अर्जुन भीमसेन तथा भगवान् श्रीकृष्णको भी उसी प्रकार क्षत-विक्षत देखकर सहन न कर सके; अतः उन्होंने अपने तरकससे पुन: अठारह बाण निकाले ।। ६२ $ ।। स केतुमेकेन शरेण विद्ध्वा शल्यं चतुर्भिस्त्रिभिरेव कर्णम्
amṛṣyamāṇaḥ punar eva pārthaḥ śarān daśāṣṭau ca samuddabarha | karṇake bāṇaiḥ saṃkṣataḥ kirīṭadhārī kuntīkumāro 'rjunaḥ bhīmasenaṃ ca bhagavantaṃ śrīkṛṣṇaṃ ca tathā kṣata-vikṣataṃ dṛṣṭvā na soḍhum aśakat; ataḥ sa svatarakasāt punaḥ aṣṭādaśa bāṇān jagrāha || sa ketum ekena śareṇa viddhvā śalyaṃ caturbhis tribhir eva karṇam ||
三阇耶说道:帕尔塔(阿周那)——冠冕之英雄、昆蒂之子——本已为迦尔纳之箭所伤;又见毗摩塞那,乃至主宰圣黑天克里希纳,也同样被割裂创伤,便再也按捺不住。于是他又从箭囊中取出十八支箭。随后,他以一箭射落旗帜;以四箭贯穿沙利耶;以三箭伤及迦尔纳。
संजय उवाच
The verse highlights the kṣatriya ethic of steadfastness and protective responsibility: Arjuna’s inability to tolerate the harm done to his companions—especially Kṛṣṇa and Bhīma—transforms pain into disciplined action, expressed as measured, targeted retaliation rather than despair.
After being wounded by Karṇa, Arjuna sees Bhīma and Kṛṣṇa also injured and, unable to bear it, draws eighteen arrows. He then strikes the enemy’s banner and wounds Śalya and Karṇa with specific numbers of shafts, signaling a renewed offensive in the duel.