Previous Verse
Next Verse

Shloka 37

सीताहरणम्

Ravana reveals his true form and abducts Sita

सा तदा करुणा वाचो विलपन्ती सुदुःखिता।।3.49.37।।वनस्पतिगतं गृध्रं ददर्शाऽयतलोचना।

sā tadā karuṇā vāco vilapantī suduḥkhitā || 3.49.37 ||

vanaspati-gataṃ gṛdhraṃ dadarśā 'yatalocanā |

ครั้งนั้น พระนางสีดาผู้มีเนตรยาว งามนัก ถูกความทุกข์ท่วมท้น คร่ำครวญด้วยถ้อยคำอันเวทนา แล้วทอดพระเนตรเห็นนกแร้งตัวหนึ่งเกาะอยู่บนต้นไม้

साshe
सा:
Karta (कर्ता)
TypeNoun
Rootतद् (सर्वनाम-प्रातिपदिक)
Formस्त्रीलिङ्ग, प्रथमा (1/कर्ता), एकवचन
तदाthen
तदा:
Kaladhikarana (काल-अधिकरण)
TypeIndeclinable
Rootतदा (अव्यय)
Formकाल-अव्यय (adverb of time)
करुणाःpiteous
करुणाः:
Visheshana (विशेषण)
TypeAdjective
Rootकरुण (प्रातिपदिक)
Formस्त्रीलिङ्ग, द्वितीया (2), बहुवचन; वाचः इति विशेषणम् (piteous)
वाचःwords
वाचः:
Karma (कर्म)
TypeNoun
Rootवाच् (प्रातिपदिक)
Formस्त्रीलिङ्ग, द्वितीया (2/कर्म), बहुवचन
विलपन्तीlamenting
विलपन्ती:
Karta (कर्ता)
TypeVerb
Rootवि + लप् (धातु)
Formशतृ-प्रत्ययान्त वर्तमान कृदन्त (present active participle); स्त्रीलिङ्ग, प्रथमा (1), एकवचन; सा इति विशेषणम्
सुदुःखिताdeeply distressed
सुदुःखिता:
Visheshana (विशेषण)
TypeAdjective
Rootसु + दुःखित (प्रातिपदिक)
Formस्त्रीलिङ्ग, प्रथमा (1), एकवचन; क्त-प्रत्ययान्त (दुःखित) with सु-; सा इति विशेषणम्
वनस्पतिगतम्perched on a tree
वनस्पतिगतम्:
Visheshana (विशेषण)
TypeAdjective
Rootवनस्पति + गत (प्रातिपदिक)
Formपुंलिङ्ग/नपुंसकलिङ्ग, द्वितीया (2), एकवचन; क्त-प्रत्ययान्त (गत) ; गृध्रम् इति विशेषणम् (gone to/on a tree)
गृध्रम्vulture
गृध्रम्:
Karma (कर्म)
TypeNoun
Rootगृध्र (प्रातिपदिक)
Formपुंलिङ्ग, द्वितीया (2/कर्म), एकवचन
ददर्शsaw
ददर्श:
Kriya (क्रिया)
TypeVerb
Rootदृश् (धातु)
Formलिट् (परोक्षभूत/Perfect), परस्मैपद, प्रथमपुरुष, एकवचन
आयतलोचनाthe long-eyed lady
आयतलोचना:
Karta (कर्ता)
TypeNoun
Rootआयत + लोचन (प्रातिपदिक)
Formस्त्रीलिङ्ग, प्रथमा (1), एकवचन; कर्मधारयः (आयते लोचने यस्याः)

When the grief-stricken, large-eyed Sita was lamenting piteously, she saw the vulture (Jatayu) seated on a tree.

S
Sītā
J
Jatāyu (implied as the vulture)

FAQs

Compassion in suffering and the moral universe of the epic: Sītā’s lament sets the stage for dharmic intervention by a righteous ally (Jatāyu).

In the midst of abduction and grief, Sītā notices Jatāyu seated on a tree.

Sītā’s endurance and emotional honesty; the scene also anticipates Jatāyu’s dharmic courage.