वभूव परमप्रीतो देवराजं च पूजयन् | त॑ं तथादीनमनसं राजानं हर्षसम्प्लुतम्,अतः देवराजका पूजन करके वे बड़े प्रसन्न हुए। उदारचित्त राजा युधिष्ठिरको इस प्रकार हर्षमें मगन देखकर परम बुद्धिमान् देवराज इन्द्रने कहा--पाण्डुनन्दन! तुम इस पृथ्वीका शासन करोगे। कुन्तीकुमार! अब तुम पुन: काम्यक वनके कल्याणकारी आश्रममें चले जाओ
Vaiśampāyana uvāca | babhūva paramaprīto devarājaṃ ca pūjayan | taṃ tathā dīnamānasaṃ rājānaṃ harṣasamplutam | tato devarāja indraḥ paramabuddhimān uvāca—pāṇḍunandana! tvaṃ pṛthivīṃ śāsiṣyasi | kuntīkumāra! idānīṃ punaḥ kāmyaka-vanasya kalyāṇakāriṇyāṃ āśrame gaccha ||
ไวศัมปายนะกล่าวว่า ครั้นบูชาเทวราชผู้เป็นจอมเทพแล้ว เขาก็ยินดีเป็นอย่างยิ่ง เมื่อเห็นพระเจ้ายุธิษฐิระผู้เคยมีพระทัยหนักอึ้ง บัดนี้เอิบอาบด้วยความปีติ อินทร์เทวราชผู้ทรงปัญญายิ่งจึงตรัสว่า “โอรสแห่งปาณฑุเอ๋ย เจ้าจักครองแผ่นดินนี้ โอรสแห่งกุนตีเอ๋ย บัดนี้จงกลับไปยังอาศรมอันเป็นมงคลในป่ากามยกะอีกครั้งเถิด”
वैशम्पायन उवाच
Respectful worship and steadfastness in adversity invite renewed clarity and divine reassurance; rightful kingship is framed as a dharmic destiny, not mere ambition.
After honouring Indra, Yudhiṣṭhira’s earlier dejection turns into joy; Indra then foretells his future sovereignty and instructs him to return to the hermitage in the Kāmyaka forest.