Kāmyaka-vane Pāṇḍava-nivāsaḥ — Vidurasya āgamanam ca (कamyake वने पाण्डवनिवासः—विदुरस्य आगमनं च)
सो<ड्कमानीय विदुरं मूर्थन्याप्राय चैव ह । क्षम्यतामिति चोवाच यदुक्तोडसि मयानघ,ऐसा कहकर राजा धृतराष्ट्रने विदुरको अपने हृदयसे लगा लिया और उनका मस्तक सूँघते हुए कहा--“निष्पाप विदुर! मैंने तुमसे जो अप्रिय बात कह दी है, उसके लिये मुझे क्षमा करो”
so 'ḍkam ānīya viduraṃ mūrdhny āprāya caiva ha | kṣamyatām iti covāca yad ukto 'si mayānagha ||
வைசம்பாயனர் கூறினார்—விதுரரை மீண்டும் அழைத்து வந்த துருதராஷ்டிர மன்னன், அவரை உள்ளத்தோடு அணைத்துக் கொண்டு, அன்பினால் அவரது தலைச்சூடியை நுகர்ந்து, “பாவமற்ற விதுரா! நான் உன்னிடம் கூறிய கடுமையான, விரும்பத்தகாத சொற்களை மன்னித்தருள்வாயாக” என்று சொன்னான்.
वैशम्पायन उवाच
Even a king must acknowledge wrongdoing and seek forgiveness from the righteous; humility and reconciliation are presented as ethical strengths, especially toward a dharmic advisor like Vidura.
Dhṛtarāṣṭra, moved by remorse, brings Vidura back, embraces him affectionately, and asks pardon for having spoken unpleasant words to him.