Adhyāya 14: Sudēṣṇā Sends Sairandhrī to Kīcaka’s House (सुदेष्णा–सैरन्ध्री–कीचक संवादः)
(स्वेषु दारेषु मेधावी कुरुते यत्नमुत्तमम् | स्वदारनिरतो हाशु नरो भद्राणि पश्यति ।।
vaiśampāyana uvāca |
svēṣu dārēṣu mēdhāvī kurutē yatnam uttamam |
svadāranirataḥ śīghraṁ naro bhadrāṇi paśyati ||
na cādharmeṇa lipyeta na cākīrtim avāpnuyāt |
svadārēṣu ratiḥ dharmo mṛtasya api na saṁśayaḥ ||
svajātidārā martyasya ihaloke paratra ca |
pretakāryāṇi kurvanti nivāpais tarpayanti ca ||
tad akṣayyaṁ ca dharmyaṁ ca svargyam āhur manīṣiṇaḥ |
svajātidārajāḥ putrā jāyante kulapūjitāḥ ||
priyā hi prāṇināṁ dārās tasmāt tvaṁ dharmabhāg bhava |
paradārarato martyo na ca bhadrāṇi paśyati ||
paradārāsmi bhadraṁ te na yuktaṁ tava sāmpratam |
dayitāḥ prāṇināṁ dārā dharmaṁ samanucintaya ||
वैशम्पायन उवाच—स्वेषु दारेषु मेधावी कुरुते यत्नमुत्तमम्। स्वदारनिरतो ह्याशु नरो भद्राणि पश्यति॥ न चारधर्मेण लिप्येत न चाकीर्तिमवाप्नुयात्। स्वदारेषु रतिर्धर्मो मृतस्यापि न संशयः॥ स्वजातिदारा मर्त्यस्य इह लोके परत्र च। प्रेतकार्याणि कुर्वन्ति निवापैस्तर्पयन्ति च॥ तदक्षय्यं च धर्म्यं च स्वर्ग्यं चाहुर्मनीषिणः। स्वजातिदारजा पुत्रा जायन्ते कुलपूजिताः॥ प्रिया हि प्राणिनां दारास्तस्मात्त्वं धर्मभाग्भव। परदाररतो मर्त्यो न च भद्राणि पश्यति॥ परदारास्मि भद्रं ते न युक्तं तव साम्प्रतम्। दयिता प्राणिनां दारा धर्मं समनुचिन्तय॥
वैशम्पायन उवाच
The passage teaches that devotion to one’s own spouse is a central form of dharma: it protects one from adharma and disgrace, brings welfare, and is linked to enduring merit through household and ancestral duties. Pursuing another’s wife is condemned as a path that blocks true well-being.
In the Virāṭa-parvan context, the narration presents a moral admonition: the speaker (through Vaiśampāyana’s report) articulates norms of righteous conduct regarding women and marriage, and includes a direct refusal—‘I am another’s wife; it is not proper to speak so now’—urging the listener to reflect on dharma.