स्त्रीपर्व — अध्याय १५: गान्धारी-युधिष्ठिर-संवादः
Gandhārī’s Confrontation and Consolation of Yudhiṣṭhira
वैशम्पायन उवाच तामुवाचाथ गान्धारी सह वध्वा यशस्विनीम्,असिद्धानुनये कृष्णे यदुवाच महामति: । वैशम्पायनजी कहते हैं--जनमेजय! गान्धारीने बहू द्रौपदी और यशस्विनी कुन्तीसे कहा--“बेटी! इस प्रकार शोकसे व्याकुल न होओ। देखो, मैं भी तो दुःखमें डूबी हुई हूँ। मैं समझती हूँ, समयके उलट-फेरसे प्रेरित होकर यह सम्पूर्ण जगत्का विनाश हुआ है, जो स्वभावसे ही रोमांचकारी है। यह काण्ड अवश्यम्भावी था, इसीलिये प्राप्त हुआ है। जब संधि करानेके विषयमें श्रीकृष्णकी अनुनय-विनय सफल नहीं हुई, उस समय परम बुद्धिमान् विदुरजीने जो महत्त्वपूर्ण बात कही थी, उसीके अनुसार यह सब कुछ सामने आया है
vaiśampāyana uvāca | tām uvāca atha gāndhārī saha vadhvā yaśasvinīm, asiddhānunaye kṛṣṇe yad uvāca mahāmatiḥ |
वैशम्पायन उवाच—अथ गान्धारी यशस्विनीं वधूं सह तामुवाच—“पुत्रि, एवं शोकाकुला मा भूः। पश्य मामपि दुःखसागरनिमग्नाम्। अहं मन्ये कालपर्यायविपर्ययप्रेरितोऽयं समग्रलोकविनाशः स्वभावतो लोमहर्षणोऽभवत्। अवश्यभावी ह्येष काण्डः, तस्मात् सम्प्राप्तः। यदा संधिकार्ये श्रीकृष्णस्य अनुनयविनयः सफलो नाभवत्, तदा परमबुद्धिमता विदुरेण यदुक्तं महद्वचनं, तदनुसारमेव सर्वमिदं समभवत्।”
वैशम्पायन उवाच
The verse frames the catastrophe as propelled by Kāla (Time) and as inevitable, urging restraint in grief and highlighting the ethical weight of wise counsel: when reconciliation fails, consequences unfold as foreseen by dharmic advisors like Vidura.
In the aftermath of the war, Gāndhārī addresses Kuntī and her daughter-in-law Draupadī, consoling them and interpreting the devastation as an unavoidable outcome—especially after Kṛṣṇa’s attempt to broker peace did not succeed—recalling Vidura’s earlier warning.