Nāgendra–Brāhmaṇa Saṃvāda: Praśna-vidhi and Dharmic Approach on the Gomatī Riverbank
हरे: स्तोत्रार्थमुद्धूता बुद्धिर्बुद्धिमतां वर । ततो जगीौ परं जप्यं साञ्जलिप्रग्रह: प्रभु:,नृपश्रेष्ठट ऐसी बातें कहते हुए ब्रह्माजीके मनमें भगवान् श्रीहरिकी स्तुति करनेका विचार उत्पन्न हुआ। बुद्धिमानोंमें अग्रगण्य नरेश! तब भगवान् ब्रह्माने हाथ जोड़कर उत्तम एवं जपने योग्य स्तोत्रका गान आरम्भ किया
Vaiśaṃpāyana uvāca | hareḥ stotrārtham uddhūtā buddhir buddhimatāṃ vara | tato jagau paraṃ japyaṃ sāñjalipragrahaḥ prabhuḥ ||
वैशम्पायन उवाच—हरेः स्तोत्रार्थमुद्धूता बुद्धिर्बुद्धिमतां वर । ततो जज्ञौ परं जप्यं साञ्जलिप्रग्रहः प्रभुः ॥ नृपश्रेष्ठ! एवं वदतः ब्रह्मणो मनसि भगवान् श्रीहरिं स्तोतुम् अभिप्रायः समुत्पन्नः। ततः स प्रभुः ब्रह्मा साञ्जलिः सन् जप्यं परमं स्तोत्रं गातुम् आरब्धवान्।
वैशग्पायन उवाच
Even the highest cosmic authority (Brahmā) approaches the Supreme (Hari) through humility and devotional praise; stotra and japa are presented as elevating, disciplined modes of turning the mind toward dharmic reverence.
The narrator states that Brahmā’s intention to praise Hari arises; Brahmā then folds his hands and begins chanting a supreme, japa-worthy hymn.