रुद्रोंमें शंकर, वसुओंमें पावक, यक्षोंमें कुबेर, देवताओंमें इन्द्र, ब्राह्मणोंमें वसिष्ठ, तेजोमय पदार्थोमें भगवान् सूर्य, पितरोंमें धर्मराज, जलचरोंमें वरुणदेव, नक्षत्रोंमें चन्द्रमा और दैत्योंमें शुक्राचार्यके समान आप समस्त सेनानायकोंमें श्रेष्ठ हैं; अतः हमारे सेनापति होइये ।। अक्षौहिण्यो दशैका च वशगा: सनन््तु तेडनघ । ताभि: शत्रून् प्रतिव्यूह्द जहीन्द्रो दानवानिव,अनघ! मेरी ग्यारह अक्षौहिणी सेनाएँ आपके अधीन रहें। उन सबके द्वारा शत्रुओंके मुकाबलेमें व्यूह बनाकर आप मेरे विरोधियोंका उसी प्रकार नाश कीजिये, जैसे इन्द्र दैत्योंका नाश करते हैं
duryodhana uvāca |
rudreṣu śaṅkaraḥ, vasuṣu pāvakaḥ, yakṣeṣu kuberaḥ, deveṣv indraḥ, brāhmaṇeṣu vasiṣṭhaḥ, tejomayeṣu padārtheṣu bhagavān sūryaḥ, pitṛṣu dharmarājaḥ, jalacareṣu varuṇadevaḥ, nakṣatreṣu candramāḥ, daityeṣu śukrācārya iva ca bhavān sarveṣu senānāyakeṣu śreṣṭhaḥ; ataḥ asmākaṃ senāpatir bhava ||
akṣauhiṇyo daśaikā ca vaśagāḥ santu te 'nagha |
tābhiḥ śatrūn prativyūhya jahīndro dānavān iva, anagha ||
रुद्रेषु शङ्करः श्रेष्ठो वसुषु पावकः स्मृतः । यक्षेषु कुबेरः श्रेष्ठो देवानामिन्द्र उच्यते ॥ ब्राह्मणेषु वसिष्ठश्च तेजोमयेषु भास्करः । पितृषु धर्मराजश्च जलचरेषु वरुणः ॥ नक्षत्रेषु शशी श्रेष्ठो दैत्यानामुशना तथा । सेनानायकमध्ये त्वं श्रेष्ठः सेनापतिर्भव ॥ अक्षौहिण्यो ममैकादश वशगाः सन्तु तेऽनघ । ताभिः शत्रून् प्रतिव्यूह्य जहि मे रिपूनिन्द्रो दानवानिव ॥
दुर्योधन उवाच
The verse illustrates how political-military authority is often secured through exalted praise and cosmic comparisons. Ethically, it shows the tension between invoking ideals (calling someone ‘anagha’, ‘best among leaders’) and using that authority to intensify violence—highlighting how dharmic language can be employed to legitimize war aims.
Duryodhana addresses his chosen commander and, through a chain of superlative comparisons to major deities and sages, urges him to accept the role of commander-in-chief. He places his eleven akṣauhiṇīs under that leader’s control and commands him to form counter-battle arrays and annihilate the enemy like Indra defeating the Dānavas.