(द्रोणो मुक्त्वा रणे पार्थ पज्चालानन्वधावत । अर्जुनो5पि रणे द्रोणं त्यक्त्वा प्राद्रावयत् कुरून् ।। द्रोणाचार्यने युद्धस्थलमें अर्जुनको छोड़कर पांचालोंपर धावा किया और अर्जुनने भी वहाँ द्रोणाचार्यका मुकाबला छोड़कर कौरव-सैनिकोंको वेगपूर्वक खदेड़ना आरम्भ किया। शरौघैरथ ताभ्यां तु छायाभूतं महामृथे । तुमुलं प्रबभौ राजन् सर्वस्य जगतो भयम् ।।) राजन! उस महासमरमें उन दोनोंने अपने बाणसमूहोंद्वारा सब कुछ अन्धकारसे आच्छन्न कर दिया। वह तुमुल युद्ध सम्पूर्ण जगत्॒के लिये भयदायक प्रतीत हो रहा था। शरजालै: समाकीर्णे मेघजालैरिवाम्बरे | नापतच्च तत:ः कश्रिदन्तरिक्षचरस्तदा,आकाशमें इस प्रकार बाणोंका जाल बिछ गया, मानो वहाँ मेघोंकी घटा घिर आयी हो। इससे वहाँ उस समय कोई आकाशचारी पक्षी भी कहीं उड़कर न जा सका
sañjaya uvāca | droṇo muktvā raṇe pārtha pañcālān anvadhāvat | arjuno 'pi raṇe droṇaṃ tyaktvā prādrāvayat kurūn || śaraughair atha tābhyāṃ tu chāyābhūtaṃ mahāmṛdhe | tumulaṃ prababhau rājan sarvasya jagato bhayam || śarajālaiḥ samākīrṇe meghajālair ivāmbare | nāpatat tataḥ kaścid antarīkṣacaras tadā ||
सञ्जय उवाच—रणे द्रोणः पार्थं विमुच्य पाञ्चालान् अन्वधावत्; अर्जुनोऽपि रणे द्रोणं विहाय कुरून् वेगेन प्राद्रावयत्। ततः स महाराज, तस्मिन् महायुद्धे ताभ्यां शरौघैः सर्वं छायाभूतमिवाभवत्; तुमुलः समरनिनादः सर्वजगतः भयकरः प्रबभौ। शरजालैः समाकीर्णमम्बरं मेघजालैरिवाभवत्, यथा तदा न कश्चिदन्तरिक्षचरः प्राणि तत्र गन्तुं शशाक।
संजय उवाच
The passage highlights the battlefield ethic of kṣatriya action: tactical choices (pursuit, disengagement, routing) are made to meet immediate duties and objectives, yet the narrative also underscores the moral weight of war—its capacity to overwhelm nature itself and spread fear beyond the combatants.
Droṇa breaks off from Arjuna and pursues the Pañcālas, while Arjuna likewise leaves Droṇa and forcefully drives the Kuru troops back. Their archery becomes so intense that it seems to cast a shadow over the field and fill the sky like cloud-banks, preventing even birds from flying through.