यः स्पर्धते रणे नित्यं जामदग्न्यं महाबलम् | अजितं जामदग्न्येन शक्रतुल्यपराक्रमम्,जो रणभूमिमें महाबली जमदग्निनन्दन परशुरामसे भी टक्कर लेनेकी सदा इच्छा रखते थे, जिनका पराक्रम इन्द्रके समान था और परशुरामजी भी जिन्हें पराजित न कर सके थे; संजय! महारथियोंके कुलमें प्रकट हुए वे महावीर भीष्म समरभूमिमें किस प्रकार मारे गये, यह मुझे बताओ; क्योंकि मुझे शान्ति नहीं मिल रही है
yaḥ spardhate raṇe nityaṁ jāmadagnyaṁ mahābalam | ajitaṁ jāmadagnyena śakra-tulya-parākramam, sa yo raṇabhūmau mahā-vīro bhīṣmaḥ kathaṁ hataḥ, etad me sañjaya brūhi; na hi me śāntiḥ prāpnoti |
धृतराष्ट्र उवाच—संजय, कथं स रणभूमौ निहतो महावीरः भीष्मः, महारथकुलोद्भवः? यो हि नित्यं रणे महाबलं जामदग्न्यं परशुरामं स्पर्धितुम् इच्छति स्म, शक्रतुल्यपराक्रमः, यं च जामदग्न्योऽपि जेतुं नाशक्नोत्। एतन्मे विस्तरेण ब्रूहि; न हि मे मनः शान्तिमवाप्नोति।
धृतराष्ट उवाच
Even the mightiest warrior can fall when circumstances, strategy, and dharma-driven vows converge; Dhṛtarāṣṭra’s unrest also shows how attachment and grief cloud judgment and peace.
Dhṛtarāṣṭra, hearing of Bhīṣma’s fall, asks Sañjaya to explain how Bhīṣma—so formidable that even Paraśurāma could not defeat him—was brought down in the war, because the news leaves him mentally unsettled.