Adhyāya 14: Sudēṣṇā Sends Sairandhrī to Kīcaka’s House (सुदेष्णा–सैरन्ध्री–कीचक संवादः)
(स्वेषु दारेषु मेधावी कुरुते यत्नमुत्तमम् | स्वदारनिरतो हाशु नरो भद्राणि पश्यति ।। बुद्धिमान् पुरुष अपनी पत्नीको ही अनुकूल बनाये रखनेके लिये उत्तम यत्न करता है। अपनी स्त्रीमें अनुराग रखनेवाला मनुष्य शीघ्र ही कल्याणका भागी होता है। न चारधर्मेण लिप्येत न चाकीर्तिमवाप्नुयात् । स्वदारेषु रतिर्धमों मृतस्यापि न संशय: ।। मनुष्यको चाहिये कि वह पापमें लिप्त न हो, अपयशका पात्र न बने, अपनी ही पत्नीके प्रति अनुराग रखना परम धर्म है। वह मृत पुरुषके लिये भी कल्याणकारी होता है, इसमें संशय नहीं है। स्वजातिदारा मर्त्यस्य इहलोके परत्र च | प्रेतकार्याणि कुर्वन्ति निवापैस्तर्पयन्ति च ।। अपनी जातिकी स्त्रियाँ मनुष्यके लिये इहहलोक और परलोकमें भी हितकारिणी होती हैं। वे प्रेतकार्य (अन्त्येष्टि-संस्कार) करती और जलांजलि देकर मृतात्माको तृप्त करती हैं। तदक्षय्यं च धर्म्य च स्वर्ग्यमाहुर्मनीषिण: । स्वजातिदारजा: पुत्रा जायन्ते कुलपूजिता: ।। उनके इस कार्यको मनीषी पुरुषोंने अक्षय, धर्मसंगत एवं स्वर्गकी प्राप्ति करानेवाला बताया है। अपनी जातिकी स्त्रीसे उत्पन्न हुए पुरुष कुलमें सम्मानित होते हैं। प्रिया हि प्राणिनां दारास्तस्मात् त्वं धर्मभाग् भव । परदाररतो मर्त्यो न च भद्राणि पश्यति ।।) सभी प्राणियोंको अपनी ही पत्नी प्यारी होती है। इसलिये तुम भी ऐसा करके धर्मके भागी बनो। परस्त्रीलम्पट पुरुष कभी कल्याण नहीं देखता। परदारास्मि भद्रें ते न युक्त तव साम्प्रतम् । दयिता: प्राणिनां दारा धर्म समनुचिन्तय,सबसे बड़ी बात यह है कि मैं दूसरेकी पत्नी हूँ। तुम्हारा कल्याण हो। इस समय मुझसे इस तरहकी बातें करना तुम्हारे लिये किसी तरह उचित नहीं है। जगत्के सब प्राणियोंके लिये अपनी ही स्त्री प्रिय होती है। तुम धर्मका विचार करो
vaiśampāyana uvāca |
svēṣu dārēṣu mēdhāvī kurutē yatnam uttamam |
svadāranirataḥ śīghraṁ naro bhadrāṇi paśyati ||
na cādharmeṇa lipyeta na cākīrtim avāpnuyāt |
svadārēṣu ratiḥ dharmo mṛtasya api na saṁśayaḥ ||
svajātidārā martyasya ihaloke paratra ca |
pretakāryāṇi kurvanti nivāpais tarpayanti ca ||
tad akṣayyaṁ ca dharmyaṁ ca svargyam āhur manīṣiṇaḥ |
svajātidārajāḥ putrā jāyante kulapūjitāḥ ||
priyā hi prāṇināṁ dārās tasmāt tvaṁ dharmabhāg bhava |
paradārarato martyo na ca bhadrāṇi paśyati ||
paradārāsmi bhadraṁ te na yuktaṁ tava sāmpratam |
dayitāḥ prāṇināṁ dārā dharmaṁ samanucintaya ||
Vaiśampāyana disse: “O homem sábio emprega seu melhor esforço para manter a harmonia com a própria esposa; dedicado à sua companheira, logo vê bem-estar e boa fortuna. Não se deve manchar com conduta injusta, nem incorrer em desonra. O afeto e a fidelidade para com a própria esposa são declarados o dharma supremo—benéfico até mesmo após a morte, sem dúvida. A esposa da própria comunidade é benfeitora para o homem neste mundo e no outro: realiza os ritos pelos falecidos e sacia o morto com oferendas de água e alimento. Os eruditos chamam tal serviço de imperecível, justo e causa do céu; os filhos nascidos de uma esposa da própria comunidade são honrados na linhagem. De fato, para todos os seres, suas próprias esposas são queridas; portanto, tu também torna-te partícipe do dharma. Mas o homem que persegue a esposa alheia jamais contempla o verdadeiro bem. ‘Além disso, eu sou a esposa de outro homem—que o bem seja contigo. Não é próprio que, neste momento, me fales assim. Para todas as criaturas, suas próprias esposas são amadas; reflete sobre o dharma.’”
वैशम्पायन उवाच