ऋत्विग्धर्मः, दक्षिणा-न्यायः, तपसः परमार्थः
Ritvij-Dharma, the Norm of Dakṣiṇā, and the Higher Meaning of Tapas
शक्तिस्तु पूर्णपात्रेण सम्मिता न समाभवत् | अवश्यं तात यष्ट व्यं त्रिभिर्वर्गर्यथाविधि
śaktis tu pūrṇapātreṇa sammitā na samābhavat | avaśyaṃ tāta yaṣṭavyaṃ tribhir vargair yathāvidhi ||
ಭೀಷ್ಮನು ಹೇಳಿದರು— ದಾನಸಾಮರ್ಥ್ಯವನ್ನು ಎಲ್ಲರಿಗೂ ಒಂದೇ ‘ಪೂರ್ಣಪಾತ್ರ’ ಪ್ರಮಾಣದಿಂದ ಅಳೆಯಲಾಗುವುದಿಲ್ಲ. ಆದ್ದರಿಂದ, ತಾತ, ಮೂರು ವರ್ಣಗಳವರೂ ವಿಧಿಪೂರ್ವಕವಾಗಿ ಯಜ್ಞವನ್ನು ನಿಶ್ಚಯವಾಗಿ ಆಚರಿಸಬೇಕು. ಧನಿಕ ಮತ್ತು ದರಿದ್ರರ ಸಾಮರ್ಥ್ಯದ ಪ್ರಶ್ನೆ ಬಂದಲ್ಲಿ ಶಾಸ್ತ್ರವೇ ಅದನ್ನು ಪರಿಗಣಿಸುತ್ತದೆ—ಧನಿಕನಿಗೆ ಹೆಚ್ಚಿನ ದಾನ ವಿಧಿಸಲಾಗಿದೆ; ದರಿದ್ರನಿಗೆ ಯಜ್ಞದಕ್ಷಿಣೆಯಾಗಿ ಒಂದು ‘ಪೂರ್ಣಪಾತ್ರ’ ಮಾತ್ರ ನಿಗದಿಯಾಗಿದೆ. ಹೀಗಾಗಿ ದಾರಿದ್ರ್ಯವನ್ನು ನೆಪಮಾಡಿ ಯಾರೂ ಧರ್ಮಕರ್ಮದಿಂದ ವಿನಾಯಿತಿ ಪಡೆಯರು; ಕರ್ತವ್ಯವು ಸಾಮರ್ಥ್ಯಾನುಸಾರವೇ ನಿಗದಿಯಾಗಿದೆ.
भीष्म उवाच
Dharma is obligatory, but its material demands are scaled to one’s means: the wealthy should give more, while the poor fulfill the rule with a modest, defined offering (a ‘full vessel’).
In the Śānti Parva instruction, Bhīṣma advises Yudhiṣṭhira on ritual and giving: śāstra does not impose identical sacrificial fees on rich and poor, yet it still requires eligible social groups to perform sacrifices properly, each according to capacity.