Previous Verse
Next Verse

Shloka 10

अर्जुनस्य तीर्थयात्रा तथा मणलूर-सम्बन्धः

Arjuna’s Pilgrimage and the Maṇalūra Alliance

(पथा नक्षत्रजुष्टेन सुपर्णचरितेन च ।। चन्द्रसूर्यपप्रकाशेन सेवितेन महर्षिभि: । नभःस्थलेन दिव्येन दुर्लभेनातपस्विनाम्‌ ।। उनका आगमन आकाशभमार्गसे हुआ, जिसका नक्षत्र सेवन करते हैं, जिसपर गरुड़ चलते हैं, जहाँ चन्द्रमा और सूर्यका प्रकाश फैलता है और जो महर्षियोंसे सेवित है। जो लोग तपस्वी नहीं हैं, उनके लिये व्योममण्डलका वह दिव्य मार्ग दुर्लभ है। भूतार्चितो भूतधरं राष्ट्र नगरभूषितम्‌ । अवेक्षमाणो द्युतिमानाजगाम महातपा: ।। सर्ववेदान्तगो विप्र: सर्वविद्यासु पारग: । परेण तपसा युक्तो ब्राह्ेण तपसा वृत: ।। नये नीतौ च निरतो विश्रुतश्न महामुनि: । सम्पूर्ण प्राणियोंद्वारा पूजित महान्‌ तपस्वी एवं तेजस्वी देवर्षि नारद बड़े-बड़े नगरोंसे विभूषित और सम्पूर्ण प्राणियोंके आश्रयभूत राष्ट्रोंका अवलोकन करते हुए वहाँ आये। विप्रवर नारद सम्पूर्ण वेदान्तशास्त्रके ज्ञाता तथा समस्त विद्याओंके पारंगत पण्डित हैं। वे परमतपस्वी तथा ब्राह्मतेजसे सम्पन्न हैं; न्‍्यायोचित बर्ताव तथा नीतिमें निरन्तर निरत रहनेवाले सुविख्यात महामृुनि हैं। परात्‌ परतरं प्राप्तो धर्मात्‌ू समभिजग्मिवान्‌ ।। भावितात्मा गतरजा: शान्तो मुदुर्ऋजुर्द्धिज: । धर्मेणाधिगत: सर्वैर्देवदानवमानुषै: ।। अक्षीणवृत्तधर्म श्व संसारभयवर्जित: । सर्वथा कृतमर्यादो वेदेषु विविधेषु च ।। ऋषकसामयजुषां वेत्ता न्‍्यायवृत्तान्तकोविद: ।। ऋजुरारोहवाउछुक्लो भूयिष्ठपथिको5डनघ: । श्लक्षणया शिखयोपेत: सम्पन्न: परमत्विषा ।। अवदाते च सूक्ष्मे च दिव्ये च रुचिरे शुभे । महेन्द्रदत्ते महती बिभ्रत्‌ परमवाससी ।। प्राप्य दुष्प्रापमन्येन ब्रह्म॒वर्चसमुत्तमम्‌ । भवने भूमिपालस्य बृहस्पतिरिवाप्लुत: ।। उन्होंने धर्म-बलसे परात्पर परमात्माका ज्ञान प्राप्त कर लिया है। वे शुद्धात्मा, रजोगुणरहित, शान्त, मृदु तथा सरल स्वभावके ब्राह्मण हैं। वे देवता, दानव और मनुष्य सबको धर्मतः प्राप्त होते हैं। उनका धर्म और सदाचार कभी खण्डित नहीं हुआ है। वे संसारभयसे सर्वथा रहित हैं। उन्होंने सब प्रकारसे विविध वैदिक धर्मोंकी मर्यादा स्थापित की है। वे ऋग्वेद, सामवेद और यजुर्वेदके विद्वान्‌ हैं। न्‍न्यायशास्त्रके पारंगत पण्डित हैं। वे सीधे और ऊँचे कदके तथा शुक्ल वर्णके हैं। वे निष्पाप नारद अधिकांश समय यात्रामें व्यतीत करते हैं। उनके मस्तकपर सुन्दर शिखा शोभित है। वे उत्तम कान्तिसे प्रकाशित होते हैं। वे देवराज इन्द्रके दिये हुए दो बहुमूल्य वस्त्र धारण करते हैं। उनके वे दोनों वस्त्र उज्ज्वल, महीन, दिव्य, सुन्दर और शुभ हैं। दूसरोंके लिये दुर्लभ एवं उत्तम ब्रह्मतेजसे युक्त वे बृहस्पतिके समान बुद्धिमान्‌ नारदजी राजा युधिष्ठिरके महलमें उतरे। संहितायां च सर्वेषां स्थितस्यपोपस्थितस्य च । द्विपदस्य च धर्मस्य क्रमधर्मस्य पारग: ।। गाथासामानुधर्मज्ञ: साम्नां परमवल्गुनाम्‌ । आत्मना सर्वमोक्षि भ्य: कृतिमान्‌ कृत्यवित्‌ तथा ।। योक्ता धर्मे बहुविधे मनो मतिमतां वर: । विदितार्थ: समश्नैव छेत्ता निगमसंशयान्‌ ।। अर्थनिर्वचने नित्यं संशयच्छिद्संशय: । प्रकृत्या धर्मकृशलो नानाधर्मविशारद: ।। लोपेनागमधर्मेण संक्रमेण च वृत्तिषु । एकशब्दांश्व नानार्थनिकार्थाश्व पृथक्छूमतीन्‌ ।। पृथगर्थाभिधानांश्व॒ प्रयोगाणामवेक्षिता ।। संहिताशास्त्रमें सबके लिये स्थित और उपस्थित मानवधर्म तथा क्रमप्राप्त धर्मके वे पारगामी दिद्वान्‌ हैं। वे गाथा और साममन्त्रोंमें कहे हुए आनुषंगिक धर्मोंके भी ज्ञाता हैं तथा अत्यन्त मधुर सामगानके पण्डित हैं। मुक्तिकी इच्छा रखनेवाले सब लोगोंके हितके लिये नारदजी स्वयं ही प्रयत्नशील रहते हैं। कब किसका क्‍या कर्तव्य है, इसका उन्हें पूर्ण ज्ञान है। वे बुद्धिमानोंमें श्रेष्ठ हैं और मनको नाना प्रकारके धर्ममें लगाये रखते हैं। उन्हें जानने योग्य सभी अर्थोका ज्ञान है। वे सबमें समभाव रखनेवाले हैं और वेदविषयक सम्पूर्ण संदेहोंका निवारण करनेवाले हैं। अर्थकी व्याख्याके समय सदा संशयोंका उच्छेद करते हैं। उनके हृदयमें संशयका लेश भी नहीं है। वे स्वभावत: धर्मनिपुण तथा नाना धर्मोंके विशेषज्ञ हैं। लोप, आगमधर्म तथा वृतिसंक्रमणके द्वारा प्रयोगमें आये हुए एक शब्दके अनेक अर्थोंको, पृथक्‌-पृथक्‌ श्रवणगोचर होनेवाले अनेक शब्दोंके एक अर्थको तथा विभिन्न शब्दोंके भिन्न-भिन्न अर्थोंको वे पूर्णरूपसे देखते और समझते हैं। प्रमाणभूतो लोकस्य सर्वाधिकरणेषु च । सर्ववर्णविकारेषु नित्यं सकलपूजित: ।। स्वरे5स्वरे च विविधे वृत्तेषु विविधेषु च । समस्थानेषु सर्वेषु समाम्नायेषु धातुषु ।। उद्देश्यानां समाख्याता सर्वमाख्यातमुद्दिशन्‌ । अभिसंधिषु तत्त्वज्ञ: पदान्यजड्भान्यनुस्मरन्‌ ।। कालधर्मेण निर्दिष्ट यथार्थ च विचारयन्‌ | चिकीर्षितं च यो वेत्ता यथा लोकेन संवृतम्‌ ।। विभाषितं च समयं भाषितं हृदयड्रमम्‌ । आत्मने च परस्मै च स्वरसंस्कारयोगवान्‌ ।। एषां स्वराणां वेत्ता च बोद्धा च वचनस्वरान्‌ | विज्ञाता चोक्तवाक्यानामेकतां बहुतां तथा ।। बोद्धा हि परमार्थाश्च विविधांश्व व्यतिक्रमान्‌ । अभेदतश्च बहुशो बहुशश्नापि भेदत: ।। वचनानां च विविधानादेशांश्व॒ समीक्षिता । नानार्थकुशलस्तत्र तद्धितेषु च सर्वश: ।। परिभूषयिता वाचां वर्णतः स्वरतो<र्थत: । प्रत्ययांश्ष समाख्याता नियतं प्रतिधातुकम्‌ ।। पजञ्च चाक्षरजातानि स्वरसंज्ञानि यानि च ।) सभी अधिकरणों और समस्त वर्णोके विकारोंमें निर्णय देनेके निमित्त वे सब लोगोंके लिये प्रमाणभूत हैं। सदा सब लोग उनकी पूजा करते हैं। नाना प्रकारके स्वर, व्यंजन, भाँति-भाँतिके छन्‍्द, समान स्थानवाले सभी वर्ण, समाम्नाय तथा धातु--इन सबके उद्देश्योंकी नारदजी बहुत अच्छी व्याख्या करते हैं। सम्पूर्ण आख्यात प्रकरण (धातुरूप तिडनन्‍त आदि)-का प्रतिपादन कर सकते हैं। सब प्रकारकी संधियोंके सम्पूर्ण रहस्योंको जानते हैं। पदों और अंगोंका निरन्तर स्मरण रखते हैं, काल-घधर्मसे निर्दिष्ट यथार्थ तत्त्वका विचार करनेवाले हैं तथा वे लोगोंके छिपे हुए मनोभावको--वे क्या करना चाहते हैं, इस बातको भी अच्छी तरह जानते हैं। विभाषित (वैकल्पिक), भाषित (निश्चयपूर्वक कथित) और हृदयंगम किये हुए समयका उन्हें यथार्थ ज्ञान है। वे अपने तथा दूसरेके लिये स्वरसंस्कार तथा योगसाधनमें तत्पर रहते हैं। वे इन प्रत्यक्ष चलनेवाले स्वरोंको भी जानते हैं, वचन-स्वरोंका भी ज्ञान रखते हैं, कही हुई बातोंके मर्मको जानते और उनकी एकता तथा अनेकताको समझते हैं। उन्हें परमार्थका यथार्थ ज्ञान है। वे नाना प्रकारके व्यतिक्रमों (अपराधों)-को भी जानते हैं। अभेद और भेददृष्टिसे भी बारंबार तत्त्वविचार करते रहते हैं। वे शास्त्रीय वाक्योंके विविध आदेशोंकी भी समीक्षा करनेवाले तथा नाना प्रकारके अर्थज्ञानमें कुशल हैं, तद्धित प्रत्ययोंका उन्हें पूरा ज्ञान है। वे स्वर, वर्ण और अर्थ तीनोंसे ही वाणीको विभूषित करते हैं। प्रत्येक धातुके प्रत्ययोंका नियमपूर्वक प्रतिपादन करनेवाले हैं। पाँच प्रकारके जो अक्षरसमूह तथा स्वर हैं-, उनको भी वे यथार्थरूपसे जानते हैं। तमागतमृषिं दृष्ट्वा प्रत्युदूगम्याभिवाद्य च । आसन रुचिरं तस्मै प्रददौ स्वं युधिष्ठिर: । देवर्षेरुपविष्टस्य स्वयमर्घ्य यथाविधि,उन्हें आया देख राजा युधिष्ठिरने आगे बढ़कर उन्हें प्रणाम किया और अपना परम सुन्दर आसन उन्हें बैठनेके लिये दिया। जब देवर्षि उसपर बैठ गये, तब परम बुद्धिमान्‌ युधिष्ठिरने स्वयं ही विधिपूर्वक उन्हें अर्घ्य निवेदन किया और उसीके साथ-साथ उन्हें अपना राज्य समर्पित कर दिया। उनकी यह पूजा ग्रहण करके देवर्षि उस समय मन-ही-मन बड़े प्रसन्न हुए

Vaiśampāyana uvāca —

pathā nakṣatrajuṣṭena suparṇacariteṇa ca |

candrasūryapraprakāśena sevitena maharṣibhiḥ |

nabhaḥsthalena divyena durlabhena atapasvinām ||

bhūtārcito bhūtadharaṃ rāṣṭra-nagara-bhūṣitam |

avekṣamāṇo dyutimān ājagāma mahātapāḥ ||

sarvavedāntagō vipraḥ sarvavidyāsu pāragāḥ |

pareṇa tapasā yukto brāhmeṇa tapasā vṛtaḥ ||

naye nītau ca nirato viśrutaś ca mahāmuniḥ ||

parāt parataraṃ prāpto dharmāt samabhijagmivān |

bhāvitātmā gatarajāḥ śānto mṛdur ṛjur dvijaḥ ||

dharmeṇādhigataḥ sarvair devadānavamānuṣaiḥ |

akṣīṇavṛttadharmaś ca saṃsārabhayavarjitaḥ ||

sarvathā kṛtimaryādo vedeṣu vividheṣu ca |

ṛksāmayajuṣāṃ vettā nyāyavṛttāntakovidaḥ ||

ṛjur ārohavān śuklo bhūyiṣṭhapathiko ’naghaḥ |

ślakṣaṇayā śikhayopetaḥ sampannaḥ paramatviṣā ||

avadāte ca sūkṣme ca divye ca rucire śubhe |

mahendradatte mahati bibhrat paramavāsasī ||

prāpya duṣprāpam anyena brahmavarcasam uttamam |

bhavane bhūmipālasya bṛhaspatir ivāplutaḥ ||

saṃhitāyāṃ ca sarveṣāṃ sthitasya copasthitasya ca |

dvipadasya ca dharmasya kramadharmasya pāragāḥ ||

gāthāsāmānudharmajñaḥ sāmnāṃ paramavalguṇām |

ātmanā sarvamokṣibhyaḥ kṛtimān kṛtyavit tathā ||

yoktā dharme bahuvidhe mano matimatāṃ varaḥ |

viditārthaḥ samaś caiva chettā nigamasaṃśayān ||

arthanirvacane nityaṃ saṃśayacchid asaṃśayaḥ |

prakṛtyā dharmakuśalo nānādharmaviśāradaḥ ||

lopenāgamadharmeṇa saṃkrameṇa ca vṛttiṣu |

ekaśabdāṃś ca nānārthān ekārthāṃś ca pṛthakśrutīn |

pṛthagarthābhidhānāṃś ca prayogāṇām avekṣitā ||

pramāṇabhūto lokasya sarvādhikaraṇeṣu ca |

sarvavarṇavikāreṣu nityaṃ sakalapūjitaḥ ||

svare ’svare ca vividhe vṛtteṣu vividheṣu ca |

samasthāneṣu sarveṣu samāmnāyeṣu dhātuṣu ||

uddeśyānāṃ samākhyātā sarvam ākhyātam uddiśan |

abhisaṃdhiṣu tattvajñaḥ padāny aṅgāny anusmaran ||

kāladharmeṇa nirdiṣṭaṃ yathārthaṃ ca vicārayan |

cikīrṣitaṃ ca yo vettā yathā lokena saṃvṛtam ||

vibhāṣitaṃ ca samayaṃ bhāṣitaṃ hṛdayaṅgamam |

ātmane ca parasmai ca svarasaṃskārayogavān ||

eṣāṃ svarāṇāṃ vettā ca boddhā ca vacanasvarān |

vijñātā coktavākyānām ekatāṃ bahutāṃ tathā ||

boddhā hi paramārthāṃś ca vividhāṃś ca vyatikramān |

abhedatas ca bahuśo bahuśaś cāpi bhedatas ||

vacanānāṃ ca vividhān ādeśāṃś ca samīkṣitā |

nānārthakuśalas tatra taddhiteṣu ca sarvaśaḥ ||

paribhūṣayitā vācāṃ varṇataḥ svarato ’rthataḥ |

pratyayāṃś ca samākhyātā niyataṃ pratidhātukam ||

pañca cākṣarajātāni svarasaṃjñāni yāni ca ||

tam āgatam ṛṣiṃ dṛṣṭvā pratyudgamya abhivādya ca |

āsanaṃ ruciraṃ tasmai pradadau svaṃ yudhiṣṭhiraḥ ||

devṛṣer upaviṣṭasya svayam arghyaṃ yathāvidhi ||

Vaiśampāyana said: Nārada arrived by a celestial sky-path—one frequented by the stars, traversed by Garuḍa, lit by the radiance of sun and moon, and used by great seers—an exalted route inaccessible to those without ascetic discipline. That mighty ascetic, honored by all beings, came while surveying the earth that bears all creatures—its kingdoms and cities adorned and thriving. Nārada, foremost among brahmins, was a master of Vedānta and had crossed to the far shore of every branch of learning. Endowed with supreme austerity and clothed in brahmanical splendor, he was renowned as a great sage devoted to justice and right policy. Through the power of dharma he had attained the highest knowledge; purified in self, free of passion, calm, gentle, and straightforward, he was accessible to gods, demons, and humans through righteousness. His conduct never decayed; he was without fear of worldly existence, and he upheld the boundaries of the many Vedic disciplines. Skilled in Ṛg, Sāma, and Yajus, and expert in reasoning and jurisprudence, he was tall, fair, and tireless in travel, wearing a fine topknot and shining with supreme brilliance. He bore two splendid garments given by Indra—bright, delicate, divine, beautiful, and auspicious. Possessing a brahmanical radiance hard for others to attain, he entered the royal residence like Bṛhaspati himself. He was also a consummate authority on the sciences of recitation and grammar: the joined and separated forms of speech, the twofold and sequential duties, ancillary dharmas taught in gāthās and Sāman chants, and the sweetest modes of Sāma singing. For the welfare of those seeking liberation he exerted himself, knowing precisely what should be done and when. Best among the wise, he could engage the mind in many forms of dharma, understood all knowable meanings, remained even-minded, and cut through doubts about the Veda. In explaining meanings he constantly removed uncertainty; by nature he was skilled in dharma and versed in diverse codes of conduct. He discerned how usage shifts by elision, authorized tradition, and semantic transfer—how one word can bear many meanings, how different words can converge on one meaning, and how distinct expressions yield distinct senses. A standard of authority for the world in all matters of adjudication and in all phonetic transformations, he was ever revered. He could expound vowels and consonants, meters, points of articulation, the traditional phonetic lists, and verbal roots; he could set forth the entire system of verbal forms, knew the secrets of sandhi, and kept words and stems in constant memory. He judged what is truly intended according to time and circumstance, and understood even what people conceal in their hearts. He knew optional and fixed usages, and was skilled in refining speech for self and others through correct accent and discipline. He understood the accents of utterance, the unity and multiplicity of statements, the highest meaning, and the many ways of transgression—considering truth both from the standpoint of non-difference and difference. He examined the various injunctions of scriptural sentences, was adept at polysemy and derivative formations, and adorned speech by sound, accent, and meaning, explaining affixes in relation to each root and the classes of phonemes and vowels. Seeing the seer arrive, King Yudhiṣṭhira went forward to greet him, bowed in reverence, and offered him a splendid seat. When the divine seer had sat, Yudhiṣṭhira himself presented the arghya according to rule.

पथाby the path/route
पथा:
Karana
TypeNoun
Rootपथ
FormMasculine/Neuter, Instrumental, Singular
नक्षत्रजुष्टेनfrequented/inhabited by stars
नक्षत्रजुष्टेन:
Karana
TypeAdjective
Rootनक्षत्रजुष्ट
FormMasculine/Neuter, Instrumental, Singular
सुपर्णचरितेनtraversed by Suparṇa (Garuḍa)
सुपर्णचरितेन:
Karana
TypeAdjective
Rootसुपर्णचरित
FormMasculine/Neuter, Instrumental, Singular
and
:
TypeIndeclinable
Root
चन्द्रसूर्यप्रकाशेनby the light of the moon and the sun
चन्द्रसूर्यप्रकाशेन:
Karana
TypeNoun
Rootचन्द्रसूर्यप्रकाश
FormMasculine, Instrumental, Singular
सेवितेनfrequented/served
सेवितेन:
Karana
TypeAdjective
Rootसेवित
FormMasculine/Neuter, Instrumental, Singular
महर्षिभिःby great sages
महर्षिभिः:
Karana
TypeNoun
Rootमहर्षि
FormMasculine, Instrumental, Plural
नभःस्थलेनby the sky-region/firmament
नभःस्थलेन:
Karana
TypeNoun
Rootनभःस्थल
FormNeuter, Instrumental, Singular
दिव्येनdivine
दिव्येन:
Karana
TypeAdjective
Rootदिव्य
FormMasculine/Neuter, Instrumental, Singular
दुर्लभेनhard to obtain
दुर्लभेन:
Karana
TypeAdjective
Rootदुर्लभ
FormMasculine/Neuter, Instrumental, Singular
अतपस्विनाम्of non-ascetics (those without tapas)
अतपस्विनाम्:
TypeNoun
Rootअतपस्विन्
FormMasculine, Genitive, Plural

वैशम्पायन उवाच

V
Vaiśampāyana
N
Nārada
G
Garuḍa (Suparṇa)
C
Candra (Moon)
S
Sūrya (Sun)
M
Mahārṣis (great seers)
I
Indra (Mahendra)
B
Bṛhaspati
Y
Yudhiṣṭhira
V
Veda (Ṛgveda, Sāmaveda, Yajurveda)
V
Vedānta
S
Saṃhitā
S
Sandhi
D
Dhātu
P
Pratyaya
T
Taddhita
A
Arghya
R
Royal palace (bhūmipālasya bhavana)

Educational Q&A

The passage elevates dharma as both the means and the measure of true authority: Nārada’s spiritual radiance, fearlessness, and universal accessibility arise from unwavering righteous conduct, disciplined austerity, and mastery of sacred knowledge used to remove doubt and guide others.

Vaiśampāyana describes the divine sage Nārada descending by a celestial route and arriving at the king’s residence. The text praises Nārada’s ascetic power and encyclopedic learning (including Vedic recitation and grammar). Yudhiṣṭhira then goes out to welcome him, offers a seat, and presents arghya according to proper ritual.