भीष्म: परमधर्मात्मा वासुदेवम थास्तुवत् । ध्यान करते-करते वे हृष्ट-पुष्ट स्वरसे भगवान् मधुसूदनकी स्तुति करने लगे। वाग्वेत्ताओंमें श्रेष्ठ, शक्तिशाली, परम धर्मात्मा भीष्मने हाथ जोड़कर योगेश्वर, पद्मनाभ, सर्वव्यापी, विजयशील जगदीश्वर वासुदेवकी इस प्रकार स्तुति आरम्भ की
vaiśaṃpāyana uvāca | bhīṣmaḥ paramadharmātmā vāsudevam athāstuvat | dhyānaṃ kurvan kramāt hṛṣṭa-puṣṭa-svarasaḥ sa bhagavantaṃ madhusūdanaṃ stotuṃ pravavṛte | vāg-vettṝṇāṃ śreṣṭhaḥ śaktimān paramadharmātmā bhīṣmaḥ karābhyāṃ añjaliṃ kṛtvā yogeśvaraṃ padmanābhaṃ sarvavyāpinaṃ vijayaśīlaṃ jagadīśvaraṃ vāsudevaṃ evaṃ stutiṃ ārabhata |
বৈশম্পায়নে ক’লে— পৰমধৰ্মত স্থিৰ ভীষ্মে বাসুদেৱৰ স্তৱ আৰম্ভ কৰিলে। ধ্যানত নিমগ্ন হৈ থাকোঁতে থাকোঁতে তেওঁৰ কণ্ঠস্বৰ আনন্দে স্বচ্ছ আৰু পূৰ্ণ হৈ উঠিল, আৰু তেওঁ ভগৱান মধুসূদনৰ গুণকীৰ্তনত প্ৰবৃত্ত হ’ল। বাক্বিদ্যাত শ্ৰেষ্ঠ, শক্তিমান আৰু পৰমধৰ্মাত্মা ভীষ্মে কৰযোৰে যোগেশ্বৰ, পদ্মনাভ, সৰ্বব্যাপী, সদা-বিজয়ী জগদীশ্বৰ বাসুদেৱৰ এইদৰে স্তৱ আৰম্ভ কৰিলে।
वैशग्पायन उवाच
The passage frames devotion as an ethical culmination: Bhīṣma, renowned for dharma and disciplined speech, turns to meditative praise of Vāsudeva, presenting reverent remembrance of the divine as a fitting, dharma-aligned act—especially at life’s threshold.
Vaiśaṃpāyana narrates that Bhīṣma, absorbed in meditation, becomes inwardly uplifted and begins a formal hymn to Kṛṣṇa/Vāsudeva, addressing him with exalted epithets (Yogeśvara, Padmanābha, Sarvavyāpin, Jagadīśvara) and initiating a sustained stuti.