एवमुक्तो हरिश्रेष्ठस्तदा रक्षोगणेश्वरम्।।।।अब्रवीन्नास्मि शक्रस्य यमस्य वरुणस्य वा।धनदेन न मे सख्यं विष्णुना नास्मि चोदितः।।।।जातिरेव मम त्वेषा वानरोऽहमिहागतः।
evam ukto hariśreṣṭhas tadā rakṣogaṇeśvaram |
abravīn nāsmi śakrasya yamasya varuṇasya vā |
dhanadena na me sakhyaṃ viṣṇunā nāsmi coditaḥ |
jātir eva mama tv eṣā vānaro ’ham ihāgataḥ |
فلما خوطب هكذا، قال أفضلُ الفانارا لسيّد جموع الرّاكشاسا: «لستُ رسولًا لشَكرا، ولا ليَما، ولا لفارونا. ولا صداقةَ لي مع دهنادا (كوبيـرا)، ولم يُرسلني فيشنو. إنما هذه مولدي: أنا فانارا وقد جئتُ إلى هنا».
Satya (truthfulness) and clarity of intention: Hanumān refuses false mystique and states plainly who he is and who did not commission him.
In Rāvaṇa’s court, Hanumān answers suspicion about whether he is a divine messenger, denying those attributions and asserting his identity as a vanara.
Truthful speech with fearlessness—Hanumān speaks directly to an enemy king without deception about his status.